V Miláne nepotrebujete stroj času na to, aby ste sa presunuli o pár storočí dozadu. Pohodlne sa tam za pár minút dostanete autobusom č.77. Tí zdatnejší to zvládnu aj na bicykli po trase s malebnou scenériou. V Chiaravalle vás videk víta s otvorenou náručou. Aj keď na obzore ešte rozoznáte Torre Velasca či dokonca vežu gotickej dómu s „maduninou“, nepovedali by ste, že stojíte len čo by kameňom dohodil od frenetického veľkomesta.
Prvý výlet „za humná“ do tejto malej dedinky s niečo viac ako tisíckou obyvateľov sme si ale neurobili len preto, aby sme spoznali pokoj a krásu lombardského vidieka, ale preto, lebo sa tu nachádza jedno z milánskych opátstiev. Aby sme boli presní, je ich sedem a sú roztrúsené po celom okolí. To v Charavalle je nielen jedno z najkrajších a najvýznamnejších, ale aj najdostupnejších. A bol by hriech, ak vám zvýši trochu času, ak by ste svoj pobyt v meste neobohatili aj o túto vychádzku.
Chiaravalle – tak blízko Milána, a predsa ďaleko od ruchu veľkomesta.
V roku 1135 sa to vo svete všelijako mlelo a cirkev mala dvoch pápežov. Neboli však takí veľkí kamaráti ako František s Benediktom. Na pápežskom stolci sedel Inocent II., ktorému konkuroval Anaklét. Historicky nejde o žiadnu raritu, lebo antipápežov bolo od dávnych vekov pomerne dosť. A ako to už v takýchto mocenských bojoch chodí, každý sa snažil získať na svoju stranu čo najviac „followerov“ a hlavne „influencerov“. Inocent oslovil sv. Bernarda z Clarivaux, aby presvedčil Milánčanov o jeho podpore, a bol to dobrý ťah, lebo aj vďaka jeho úspešnej kampani sa mu podarilo dosiahnuť veľký vplyv.
Bernard bol však nielen vplyvným mníchom, ale mal tiež veľkú záľubu v zakladaní kláštorov. Autority mesta mu z vďaky pridelili pozemok na juh od Milána, na ktorom začali s výstavbou opátstva. Nazvali ho Chiaravalle, lebo “Clarivaux” sa zle vyslovovalo. Povedzme si otvorene, pre mníchov to nebola zrovna veľká výhra, lebo terén bol dosť močaristý. Lenže neboli žiadne padavky, a v pauze medzi jednou a druhou modlitbou to tam dali doporiadku. Aj vďaka nim má dnes Miláno na južnej periférií rozsiahly poľnohospodársky terén. Že je tam ešte stále dosť vody? No veď tam aj pestujú ryžu!
Ale späť do Chiaravalle. Stavba bola vysvätená, a tým uvedená do prevádzka po približne sto rokoch trvajúcich prácach roku 1221. (Takže o dva roky tu určite bude ohromná oslava!) Samozrejme, z pôvodnej štruktúry toho veľa neostalo. Dnes predstavuje toto opátstvo jeden z prvých príkladov talianskej gotiky. Ruku k dielu priložil Donato Bramante, ktorého prácu môžeme obdivovať aj na milánskom Kostole Santa Maria delle Grazie. Časom, keď sa komplex v období renesancie rozširoval, tu zanechal niekoľko malieb aj Bernardo Luini (Madonna con Bambino – Madonna s Dieťaťom), taliansky maliar z tzv. skupiny „Leonardeschi“ (lombardskí umelci 16. storočia tvoriaci pod vplyvom diel Leonarda da Vinciho). Interiér kostola a kláštora bol najskôr po vôli sv. Bernarda veľmi strohý, aby sa mnísi neroztyľovali zbytočnými čačkami. Neskôr si však niekto múdry povedal, že tie steny priam volajú po obrazoch, a tak sa Chiaravalle stalo vzácnym umeleckým skvostom.
Interiér kostola a kláštora bol pôvodne veľmi strohý…
neskôr sa na ňom podpísali mnohí vynikajúci umelci…
a tak je dnes Chiaravalle umeleckým skvostom.
Symbolom celého komplexu je 56,2 metrov vysoká zvonica v milánskom dialekte nazývaná „ciribiciaccola“. Keď sa vám podarí vysloviť tento názov trikrát posebe bez toho, aby sa vám zaplietol jazyk, môžete dať aj túto rýmovačku:
„Sora del campanin de Ciaravall gh’è una ciribiciaccola Con cinqcentcinquantacinq ciribiciaccolitt var pusse’e la ciribiciaccola che i soo cinqcentcinquantacinq ciribiciaccolitt? quant i cinqcentcinquantacinq ciribiciaccolitt voeren ciciarà con la ciribiciaccola la ciribiciaccola l’è pronta a ciciarà con i cinqcentcinquantacinq ciribiciaccolitt la ciribiciaccola la ciciara i ciribiciaccolitt ciciaren ma la ciciarada de la ciribiciaccola l’è pusse’e lunga de quela de i cinqcentcinquantacinq ciribiciaccolitt“
Nebudem Vás nudiť dlhým prekladom, riekanka hovorí o samičke bociana na veži kostola a jej päťstopäťdesiatich piatich bocianich mláďatkách. Podľa všetkého ide o metaforu a vtáčatkami myslel básnik obyvateľov kláštora, mníchov cisterciánov, ktorých bolo v tom čase naozaj požehnane. Symbol bociana nájdete aj v erbe opátstva. Veža pochádza z roku 1329, je príkladom neskorej lombardskej gotiky a kontrastuje s inak strohým štýlom celého kompexu. Nachádza sa v nej jeden z najstarších zvonov inštalovaných tzv. amroziánskym systémom.
“Ciribiciaccola” z kostolnej zvonice sa dostala aj do erbu opátstva.
Menej nápadná, no napriek tomu veľmi zaujímavá je hodinová veža. O tej pôvodnej z roku 1368 sa zmieňuje už Leonardo da Vinci vo svojom Kódexe Atlanticus, keď opisuje dômyslený mechanizmus jej astronomických hodín. Podľa niektorých zdrojov boli hodiny na veži ešte v prvých rokoch devätnásteho storočia, no odvtedy o nich niet žiadnej zmienky.
Hodiny na veži, žiaľ, nie sú pôvodné.
Ako sa v predchádzajúcich rokoch usilovne stavalo, tak sa s príchodom 18. storočia veselo búralo. Roku 1798 s nastolením Cisalpinskej republiky bol cisterciánsky rád zrušený a mnísi museli opátstvo opustiť. Viac-menej to vzhľadom na vývoj vtedajšej situácie aj očakávali. Už za Máre Terézie to mali nahnuté. Majetok opátstva bol predaný a veľká časť komplexu ľahla prachom, lebo zmena je život alebo tak nejako. Akoby toho nebolo dosť, roku 1861 musela dolu aj krásna arkádová kláštorná chodba od Bramanteho, pretože stála príliš blízko plánovanej železnici Miláno – Pavia – Janov. Až koncom devätnásteho storočia si konečne kompetentní uvedomili, že “dvakrát meraj a raz rež” a že takéto bohapusté ničenie krásneho diela je čírim barbarstvom a začali rekonštruovať čo sa ešte zrekonštruovať dalo. Roku 1952 sa do kláštora vrátili aj mnísi cisterciáni.
Nielen kostol ale aj priľahlé kláštorné priestory sú hodné obdivu.
Vody bolo v Chiaravalle vždy na hektolitre a cisterciáni sa ukázali ako praktickí ľudia, pretože si vybudovali vodný mlyn. Ešte dnes môžete túto krásne zrenovovanú konštrukciu z 12. storočia obdivovať v priľahlých priestoroch. Ale len v sobotu, po iné dni je táto časť areálu zatvorená. Panuje tu totiž klauzúra. Mlyn patrí k najstarším v Lombardii a je stále funkčný, dokonca pri osobitných príležitostiach sa na ňom melú obilniny.
Keďže sme Chiaravalle navštívili cez týždeň, mlyn sa mi odfotografovať nepodarilo. Túto snímku mi láskavo poskytli v KOINE’ Cooperativa Sociale Onlus, ktorá sa podieľa na záchrane tejto vzácnej pamiatky.
V kostoel i kláštore panuje pokoj a ticho. Teda, ak tam práve nenarazíte na veselých školákov na výlete.
Po regulácií bažinatého terénu získali mnísi veľmi úrodnú pôdu, na ktorej pestovali rôzne plodiny, ale rozvinul sa aj chov dobytka. Kláštor prakticky fungoval ako veľká a úspešná farma. Mlieka bolo toľko, že nevedeli, čo s ním. Čo sa nevypilo, rýchlo podliehalo skaze. Ani čerstvé syry dlho nevydržali. Do vynálezu chladničky ešte chýbal nejaký ten rôčik a tak dali cisterciáni hlavy dokopy a systémom pokus-omyl prišli na spôsob, ako nechať syr uležať a dozrieť bez toho, aby sa pokazil. Tak vznikol dnes svetoznámy syr Grana Padano, ktorý si mnohí sypú na špagety v domnení, že ide o parmezán. Ale to je v poriadku, keďže je takisto vynikajúci. Mnísi nazvali svoj výrobok „caseus vetus“, teda „starý syr“, ale dedinčania ho začali volať „grana“ (zrno), pretože sa mrvil. Chýr o tejto novinke sa čoskoro rozšítil a „grana“ nechýbala na nijakej renesančnej párty hodnej tohto mena. Dnes sa vyrába po celej pádskej nížine, dobré je si však zapamätať, že jeho korene sú práve v Chiaravalle.
V útrobách kláštora vznikol aj svetoznámy syr “grana padano”
Za múrmi kláštora bývala aj mierne kontroverzná postava Vilhelma Milánska, alebo podľa Talianov Giuglielma la Boema, ktorá bola podľa niektorých nemanželskou dcérou českého panovníka Přemysla Otakara I. Preto jej na Apenínskom polostrove prischol prívlastok „Boema“, zatiaľ čo bratia Česi ju reciprocitne volajú „milánska“. Táto zbožná žena prišla do Milána aj so svojim synom a ako oblátka sa usadila v Chiaravalle. Čoskoro sa rozniesol chýr o jej mimoriadnych schopnostiach a zručnostiach. Vedela vraj uzdravovať a všeličo iné okolo toho, čo jej vynieslo chýr svätosti a získala množstvo obdivovateľov a uctievateľov. Keď zomrela, mnísi jej dokonca venovali oltár a usilovali sa o jej svätorečenie. Malo to ale trochu nešťastné načasovanie, pretože vo svete práve zúrila inkvizícia a Miláno na tom nebolo lepšie. Rozmáhajúci sa kult tejto liečiteľky sa cirkevnej vrchnosti nepáčil, a tak namiesto kanonizácie bol jej hrob ako aj všetká pozostalosť Vilhelmy Milánskej spálené a rovnako nešťastne skončili aj niektorí jej nasledovníci.
Charakteristickým znakom cisterciánskych opátstiev sú takéto „zauzlené“ stĺpy.
Praktické info:
Opátstvo v Chiaravalle je otvorené od utorka do soboty od 9.00 do 12.00 a od 15.00 do 17.00, v nedeľu od 15.00 do 17.00
Dostanete sa sem linkou č. 77 (bezprostredne pri kompexe nie je parkovisko) alebo bicyklom po malebnej cyklotrase, ktorá sa začína na Porta Romana.
Vstup do kostola a verejných priestorov je zadarmo.
V sobotu a nedeľu sa konajú sprevádzané prehliadky a je sprístupnený aj vodný mlyn.
Počas hodín pre verejnosť je k dispozícii audiosprievodca v talianskom a anglickom jazyku (na infopointe)
Opátstvo ponúka gastronomické služby a tematické obedy či večere s jedlami dávnej kláštornej kuchyne. k dispozícii je aj bottega – obchodík so suveniírmi, sakrálnymi predmetmi, literatúrou, ale výrobkami opátstva, ako napr. liečivými bylinkami, ale aj kozmetikou či pivom.
Kontakt. Tel.: 02.84.93.04.32
e-mail: infopoint@monasterochiaravalle.it
Najnovšie komentáre