alebo ako Kristus v Miláne pre väčšie dvere do kuchyne prišiel o nohy. Na úvod len toľko, že ide o najväčšie, a po Mone Lise asi aj o najznámejšie dielo Leonarda da Vinciho. Nie je to freska a je v podstate zázrak, že ho ešte dnes môžu obdivovať tisícky návštevníkov.

Písal sa rok 1494, keď milánsky vojvoda Ludovico Moro poveril Leonarda da Vinciho dekoráciou refektára v dominikánskom kláštore pri Kostole Santa Maria delle Grazie. V tejto štvrti si chcel panovník vybudovať hlavný stan pre svoj rodinu a kamošov z dvora. Moro investoval do prestavby kostola a kláštora nemalé peniaze, keďže si ho vybral za miesto svojho posledného odpočinku. K tomu nakoniec nedošlo, pretože vojvoda zomrel vo veži francúzskeho hradu Loches, kde strávil v zajatí posledné štyri roky svojho života.

Ludovico il Moro dúfal, že jeho kosti spočinú v milánskom Kostole Santa Maria delle Grazie.

Každopádne, my dnes môžeme obdivovať jeho úsilie pretvoriť kostol s kláštorom na mimoriadne dielo, čo patrične ocenili aj dámy a páni z UNESCO. Výzdoba rehoľnej jedálne mala byť klasická – na jednej strane výjav Ukrižovania a na protiľahlej stene obraz Ježiša s dvanástimi apoštolmi počas poslednej večere. Očividne sa prihliadalo viac na duchovné povznesenie členov rádu než na pokojné trávenie. Prvú fresku vytvoril Donato Montorfano a trvalo mu to približne rok. (Ide o jediné dielo, ktoré tento umelec podpísal. Rok 1495 a meno autora sú dodnes čitateľné na kamennej tabuli pod nohami Márie Magdalény objímajúcej kríž).

Na protiľahlej stene večeradla je obraz Donata Montorfana. Aj na ňom sa podpísala ruka Leonarda da Vinciho.

Leonardo sa Vinci, autor druhého obrazu, ale nebol obyčajný umelec. V tom čase len ťažko vstrebával neprekonateľné problémy, s ktorými sa potýkal pri projekte monumentálnej jazdeckej sochy. Mal už po štyridsiatke, v tom čase takmer penzijný vek, a túžil konečne vytvoriť dielo, ktoré by konkurencii doslova “odpálilo dekel”. Preto sa rozhodol, že nezhotoví fresku, akoby to na jeho mieste urobil každý tuctový maliar. Chcel namaľovať dokonalý obraz, a to vyžadovalo čas. Bol veľký puntičkár a techniku fresky nemal v obľube, lebo omietka rýchlo zasychala a on nemohol korigovať nedokonalosti ani pracovať na detailoch. Preto zvolil maľbu mastnou temperou na suchý podklad, podobnú maľbe na drevo. Na diele pracoval tri roky, čo na dvore už spôsobovalo miernu nervozitu. Výsledok bol ale ohromujúci. Žiarivé farby, dynamika a detailné vypracovanie, na aké sme zvyknutí pri dielach miniaturistov, robili obraz jedinečným. Po ďalšie polstoročie sa Da Vinciho Posledná večera stala námetom pre stovky diel s touto tematikou.

Obraz s impozantnými rozmermi 4 x 9 metrov zachytáva dramatický moment, keď Ježiš oznámi apoštolom blížiacu sa zradu. „…zachvel sa v duchu a vyhlásil: Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ (Jn 13, 21). Učeníci z Da Vinciho maľby sú, samozrejme, zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôľ soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná. Jeho postava, osamotená v centre obrazu, vyžaruje zvláštne svetlo.

Tváre postáv na obraze boli inšpirované skutočnými ľuďmi z vtedajšieho panovníckeho dvora.

Leonardo sa snažil namaľovať akúsi virtuálnu miestnosť a vytvoriť tak 3D ilúziu, že scéna obrazu je súčasťou refektára (trompe-l’œil). Kristus so svojimi učeníkmi sedí za rovnakým stolom, ako používali mnísi, aj taniere a obrus sú identické. Tváre apoštolov majú črty da Vinciho súčasníkov z milánskeho dvora. Na stene visia tapisérie podobné tým, ktoré zdobili interiér domu Leonardovho hostiteľa počas jeho milánskeho pobytu. Aj kazetové obloženie stropu bolo charakteristické pre domy tunajších boháčov. Na scénu dopadá iluzórne svetlo z ľavej strany miestnosti, kde boli v tom čase okná. Krajinka v pozadí pripomínala scenériu Da Vinciho skoršieho obrazu Madonna v skalách (1486). Podľa najnovších štúdií by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como. Ak to chcete overiť, pokojne si tam zabehnite. Nie je to ďaleko, a aj keď neobjavíte tie isté panorámy, je tam čo vidieť.

Leonardovi to nedalo a počas práce na vlastnom diele vylepšil aj Montorfanovu fresku na protiľahlej stene refektára. Do spodných rohov obrazu primaľoval postavy Ludovica Mora a jeho manželky Beatrice D´Este s ich dvoma deťmi. Keďže znovu nepoužil techniku fresky, postavy sú veľmi vyblednuté a chce to dobré dioptrie, aby ste ich na obraze rozoznali.

Bohužiaľ, alternatívna technika, ktorá dodávala obrazu neskutočnú živosť a jas, spôsobila, že dielo začalo zakrátko chátrať. Miestnosť susedila s rehoľnou kuchyňou, a ako sa čoskoro ukázalo smažená cibuľa a výpary z hovädzieho vývaru neprospievajú umeleckým výtvorom zhotoveným nevhodným postupom na nevhodnom podklade. Vlhkosť aj teplota v jedálni kolísala a už o pár desaťročí bola zraniteľná maľba vážne poškodená. Giorgio Vasari, taliansky historik, maliar a architekt, ktorý v roku 1566 navštívil Cenacolo, napísal: „…nedá sa zhliadnuť nič, až na akúsi rozmazanú machuľu“.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia už bol obraz vážne poškodený a niekoľkokrát amatérsky reštaurovaný. (archívna snímka z Civico Archivio Fotografico)

V roku 1652 sa pátri dominikáni rozhodli zväčšiť dvere do kuchyne tesne pod obrazom a nenávratne tak zničili časť obrazu. Kristus prišiel o nohy! To však nebola posledná rana. Po príchode napoleonskych vojsk do Milána bola v miestnosti zriadená koňská stajňa. Neskôr tu bolo sídlo požiarnej zbrojnice a kasáreň. Až v roku 1934 sa kostol a kláštor vrátili do rúk dominikánov a z bývalej rehoľnej jedálne sa stalo štátne múzeum. Každopádne, maľba už zobrala za svoje a bolo viac vecou fantázie, než ostrého zraku, niečo na obraze identifikovať.

Aby toho nebolo málo, masívne bombardovanie Milána počas Druhej svetovej vojny neuchránilo ani Cenacolo. 15. augusta 1943 zasiahla kláštorné nádvorie bomba, ktorá strhla východnú stenu miestnosti. Da Vinciho maľba, chránená a spevnená len doskami, ostala po dlhý čas vystavená napospas dažďu, prachu a teplotným výkyvom. Až v roku 1947 bola chýbajúca časť refektára znovu postavená a Leonardova Posledná večera dostala opäť strechu nad hlavou. O tom, ako v tom čase vyzerala, radšej taktne pomlčíme.

Takto vyzeralo Cenacolo po bombardovaní. Dielo chránili len drevené dosky a vrecia s pieskom. (archívna snímka)

O záchranu chátrajúceho diela sa počas storočí pokúšali mnohí umelci aj amatéri, napáchali však viac škody ako úžitku. Pamätáte si ešte na rekonštrukciu fresky Ecce Homo v štýle “urob si sám” v španielskom santuáriu v Borja? Aj obnova Leonardovej Poslednej večere bola dlhé roky viac-menej na tejto ceste. Bolo jasné, že ak má dielo prežiť, musia sa ho chopiť odborníci, bude to chcieť čas a veľké peniaze. Pri poslednej rekonštrukcii, ktorá trvala 22 rokov, museli reštaurátori najskôr odstrániť vrstvy špiny a prachu, ale aj lepidla, lakov, rozpúšťadiel, živice a farieb všetkého druhu. Na záchranu jedinečného diela sa podujali experti z celého sveta s použitím najmodernejších technológií. Medzitým bolo dielo aj s priľahlým kostolom a kláštorným komplexom zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Samozrejme, dnešná podoba obrazu má stále veľmi ďaleko od detailnosti a živých farieb. Ak by ste chceli vedieť, ako dielo vyzerlo tesne po tom, ako ho Leonardo dokončil, zájdite si do múzea Leonardo 3 na konci Galérie Vittorio Emanuele II. v centre mesta, kde je okrem repliky obrazu aj 3D vizualizácia miestnosti  rehoľnej jedálne alebo si skočte do Oxfordu. Tam sa nachádza časť diela Da Vinciho žiaka Giampietrina inšpirovaného svojim veľkým učiteľom.

Aj priľahlý kostol a kláštor patria do svetového dedičstva UNESCO, takže ich návštevu rozhodne nevynechajte!

Dnes je Leonardov obraz nepretržite monitorovaný. V miestnosti je konštantná teplota a vzduch je filtrovaný od mikročastíc prachu a nečistôt. Takže v cene vstupenky máte aj očistu od peľu, smogu a inej mikrošpiny. Počet návštevníkov je obmedzený. Dielo si môže pozrieť maximálne 1300 ľudí denne. Aj kvôli tomu je Cenacolo „iba“ na 15 mieste v rebríčku návštevnosti talianskych múzeí. Vďaka novému projektu na filtráciu vzduchu by sa však čoskoro limit na počet návštevníkov mal zvýšiť a jedno z vrcholných diel talianskej renesancie by malo bez ďalšej újmy prežiť ešte stovky rokov.

Počet návštevníkov aj čas prehliadky sú limitované a dielo je nepretržite monitorované.

Praktické informácie:

K milánskemu Cenacolu sa dostanete červenou linkou metra M1, stanica Conciliazione (Cenacolo Vinciano), alebo električkou č.18, zastávka Santa Maria delle Grazie. Cenacolo je otvorené denne okrem pondelka od 8.15 do 19.00 (posledný vstup je o 18.45) Prehliadka trvá 15 min. Cena vstupenky je 10 euro. Lístky si musíte dopredu objednať on line na stránke: https://cenacolovinciano.vivaticket.it

Ide o predajcu autorizovaného Ministerstvom kultúry a vyhnete sa tak rôznym prirážkam a podvodom. Rezerváciu môžete spraviť aj telefonicky na čísle +39 02 92800360. Za rezerváciu sa platí poplatok 2 eurá.

Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Samozrejme, väčšie šance máte mimo turistickej sezóny.

Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje! Takisto, ak ste väčšia skupina, môžete mať každý vstupenku na iný čas. Vstup do kostola a na nádvorie kláštora je zadarmo.

Pin It on Pinterest

Share This