Najprv sa zdalo, akoby v Miláne nad gotikou ohŕňali nos…a potom postavili Duomo, najkrajšiu gotickú katedrálu. Ako sa hovorí: „The best or nothing!“
Hneď, ako prekonáte dôkladnú bezpečnostnú kontrolu pri vstupe do katedrály, sklopte zrak. Na podlahe je totiž umiestnená meridiana. Vydláždili ju po časovej reforme v 18. storočí, keď sa zjednotilo určovanie pravého poludnia ako začiatku dňa. Na rozdiel od slnečných hodín neukazuje hodiny, ale len čas poludnia, keď je slnko v azimute. Milánska meridiana, ktorú zostrojili astronómovia z Brery, je dodnes jednou z najpresnejších na svete.
Chrám má päť lodí, ktoré sú od seba oddelené dlhými chodbami. Absida je otočená na východ a jej vitráž zachytáva prvé ranné lúče. Váhu celej stavby drží 52 mohutných stĺpov. Toto číslo je dané nielen veľkosťou katedrály, ale aj počtom týždňov v roku. Každý z pilierov, vysokých 22 metrov, má navrchu pestrú figurálnu výzdobu zobrazujúcu osobnosti zo Starého a Nového zákona. Keď sa na ňu zahľadíte stojac pri vchode, javí sa ako početný zástup postáv kráčajúcich vo výške k hlavnému oltáru.
Najvzácnejšou relikviou milánskeho dómu je svätý kliniec, ktorý podľa tradície pochádza z Ježišovho kríža. Od roku 1461 sa nachádza v najvyššom bode apsidy nad hlavným oltárom vo výške 42 metrov. Od 16. storočia sa pripomína veľmi sugestívnym obradom tzv. Rito della Nivola. Počas neho arcibiskup za pomoci špeciálneho výťahu znesie relikviu k trojdňovému uctievaniu. Slúži mu na to špeciálny výťah zostrojený v 17. storočí, ktorého 800 kg vážiaca kabína pripomína dekorovaný oblak (nivola, z milánskeho dialektu – oblak). Mechanizmus zariadenia je dnes, samozrejme, modernizovaný. Obrad sa koná každý rok počas víkendu okolo 14. septembra. Tu je video, aby ste si to vedeli predstaviť. Ďalší, nemenej zaujímavý obrad, sa slávi na sviatok sv. Tecly, patrónky farnosti, 23. septembra. Protagonistom je veľký papierový „balón“, ktorý sa počas bohoslužby zapáli nad hlavami veriacich.
Medzi tisíckami sôch na fasáde i v interiéri milánskeho dómu určite vyniká dielo Sv. Bartolomej zvlečený z kože (San Bartolomeo Scorticato) zobrazujúca jedného z Kristových apoštolov a jeho mučenícku smrť. Možno povedať, že ide doslova o učebnicu anatómie vytesanú do kameňa. Umelec zobrazil ľudské telo s dôrazom na každý detail. Svätec drží v ruke knihu (odkaz na evanjelium) a okolo tela má ako štólu omotanú vlastnú kožu. Socha stála pôvodne vonku, no v 17. storočí ju premiestnili do interiéru katedrály. Ďalšia verzia sochy mučeníka od rovnakého autora je na fasáde kartuziánskeho kláštorného komplexu Certosa di Pavia.
Za hlavným oltárom, presne na mieste, nad ktorým sa nachádza hlavná veža so sochou Madonny, stála donedávna jej presná replika, ktorú dnes môžete obdivovať na nádvorí Kostola sv. Gotarda. (Vstup do múzea, ktorého je kostol súčasťou, je zahrnutý vo vstupnom do katedrály.) Návštevník má tak možnosť zblízka sa pozrieť na dielo, ktoré dominuje Milánu.
Len 16 dní v roku, počas dôležitých cirkevných a štátnych sviatkov či pamätných dní, ktoré majú pre Miláno osobitný význam, môžete sochu Nanebovzatej na vrchole katedrály vidieť s talianskou zástavou (tzv. “imbandieramento). Je to dôkazom toho, že “madunina” je pre všetkých Milánčanov skutočným symbolom a ochrankyňou mesta. Vlajku na sochu prvýkrát umiestnili počas ľudového povstania Cinque giornate proti rakúskej nadvláde v roku 1848.
Pod oltárom sa nachádza hrob svätca, ktorý sa významne zapísal do dejín mesta i katolíckej cirkvi, Karla Boromejského. Rodák z nedalekej Arony a syn šľachtickej rodiny už od malička vykazoval veľký zmysel pre duchovný život a súcit s chodobnými. Po univerzitných štúdiách v Padove založil dom pre nemajetných nadaných študentov. Roku 1560 bol menovaný správcom milánskej diecézy. Tí, čo jeho rýchly kariérny postup v cirkevných štruktúrach považovali za protekciu zo strany jeho strýka, pápeža Pia IV., museli čoskoro prehodnotiť svoje predsudky. Karol sa totiž oduševnene venoval potrebám ľudu, viedol veľmi prísny život plný odriekania a vynikal aj ako teológ a reformátor. Nastolil poriadok v milánskej diecéze, kde disciplína kléru aj rehoľných spoločenstiev vážne upadala. Za svoj neoblomný postoj sa stal viackrát obeťou fyzických útokov, čo mu len dávalo za pravdu, že s kňazmi a rehoľnými bratmi a setsrami čosi nie je v poriadku. Raz naňho počas kázne v kostole dokonca strieľali. Z rovnováhy ho to evidentne nevyviedlo, keďže ďalej osobne navštevoval aj najopustenejšie kúty svojej diecézy. Kňazom ukladal za povinnosť viesť záznamy o krstoch, sobášoch a úmrtiach, ktoré sa stali základom pre moderné matriky.
Akoby toho nebolo už dosť, sv. Karol Boromejský je tiež považovaný na vynálezcu spovednice. V jeho časoch sa totiž ľudia neprichádzali hromadne spovedať, ale boli to samotní kňazi, ktorí aktívne vyhľadávali hriešnikov po dedinách, lesoch i na poliach. Spovedalo sa, kde na to prišlo. Karol Boromejský bol ale veľký puritán a nerád prichádzal do kontaktu s ľuďmi, najmä so ženami. Keď to bolo nevyhnutné a nebolo kam cúvnuť, vyžadoval, aby bol pri jeho rozhovore s príslušníčkou nežného pohlavia prítomný aspoň jeden svedok. Keďže pri spovedi bolo veľmi ťažké dodržiavať túto podmienku, vymyslel spovednicu, ktorej stena oddeľovala spovedníka od hriešnika.
Hoci boli jeho metódy veľmi rigorózne, Karol Boromejský nebol žiadny odľud a o svojich veriacich sa príkladne staral. Jeho veľkodušnosť a súcit sa naplno prejavili počas morovej epidémie, ktorá postihla Miláno 1576. Postupne rozpredal svoj majetok, aby pomohol chorým, vdovám a sirotám. Za odvrátenie nákazy usporiadal procesiu po meste, na čele ktorej kráčal bosý nesúc kríž s relikviou Svätého klinca. Neúnavná pastoračná aktivita, početné cesty a neustále odriekanie ale nenávratne podlomili jeho zdravie. Sv. Karol Boromejský zomrel pomerne mladý, vo veku 46 rokov 3. novembra 1584. Je pochovaný v milánskej katedrále a jeho srdce je uložené v rímskej Bazilke sv. Ambróza a Karla na Via del Corso. V rodisku svätca pripomína jeho osobnosť kolosálna 35-metrová socha z roku 1698, ktorá slúži aj ako rozhladňa a drží ochrannú ruku nad celým okolitým krajom. Svojho času bola socha najvyššou na svete, jej primát pokorila až newyorská Socha slobody.
Ďalšou raritou milánskeho dómu je veľkolepý organ. Nie to stará záležitosť, keďže ešte nemá ani len 100 rokov (zostrojili ho v 1938), zato je najväčším v Taliansku a druhým najväčším v Európe po organe v nemeckom Passau. Tvorí ho úctyhodných 15.800 píšťal, z ktorých najväčšia dosahuje dĺžku 9 metrov, zatiaľ čo najmenšia je veľká ako necht. Aj pokiaľ ide o registre, je tento mohutný nástroj unikátny – má ich 180.
Prach, oxidácia a iné faktory neustále poškodzujú výnimočný inštrument, a preto je nevyhnutná jeho rekonštrukcia. Dnes môžete videť časť zakrytú plachtou, pretože prebieha údržba elektromechanických častí. Kompletná oprava diela si vyžiada okolo 1 milióna eur.
Vedeli ste, že Duomo je prvým chrámom na svete s umelým vnútorným osvetlením vitráží? Tvorí ho 68 led žiaroviek, ktoré sa rozsvietia pri osobitných príležitostiach. Len nedávno bol dokončený projekt iluminácie fasády, a tak teraz, aj po zotmení, môžete milánsky dóm obdivovať v celej jeho kráse. Stavbu nasvecuje 368 led žiaroviek na terase a 206 svietidiel umiestnených na stĺpch a okolitých budovách. Celkový dojem umocňuje moderné vnútorné osvetlenie z roku 2015 s 547 žiarovkami.
A keď už sme pri svetlách a farebných sklíčkach, oplatí sa vám prísť dovnútra v skorých ranných hodinách alebo počas západu slnka, keď lúče dopadajú kolmejšie cez mozaikové okná a na stenách chrámu vykresľujú čarovnú hru svetiel. Najstaršie z vitráží pochádzajú z 15. storočia a na dosiahnutie živých farieb sa používali aj všelijaké zvláštne ingrediencie, ako napr. šafrán.
Počas bombardovania Milána v čase druhej svetovej vojny, boli sklené výplne odstránené a bezpečne uložené v depozite. Prázdne okná zakryli Milánčanmi plátnom. V súčasnosti sa rekonštruujú mozaiky na pravej strane hneď pri vstupe do chrámu. Preto nemôžete ani obdivovať základný kameň milánskeho dómu.
Duomo však nie je len mimoriadnou kultúrnou a historickou pamiatkou, ale aj miestom na rozjímanie a modlitbu. Veriaci, ktorí sa sem prídu pomodliť, využívajú vstupnú bránu naľavo bez poplatku. Keďže táto časť neslúži na “turistické účely”, je tu zákaz fotografovania. Každodenne sa tu tiež konajú bohoslužby, preto sa brány chrámu otvárajú už o 6.50. Prvá svätá omša je o 7. hodine rannej.
V prípade, že ste si pri pokladnici zakúpili lístok, ktorý zahŕňa aj návštevu podzemia, schody pri východe vás zavedú k archeologickým vykopávkam. Tu sa dá azda najlepšie pochopiť výnimočnosť miesta, na ktorom sa dnes vypína milánsky dóm. Kedysi tu totiž stával chrám zasvätený keltskej bohyni Belisame. Po ňom tu vyrástla pohanská svätyňa bohyne Minervy a na jej základoch prvokresťanská Bazilika sv. Tecly. Oproti postavili neskôr ďalší chrám – Santa Maria Maggiore, ktorý sa stal “zimnou” bazilikou, zatiaľ čo Sv. Tecla “letnou” bazilikou. A domnievate sa správne, ak si myslíte, že išlo o dva “sezónne” chrámy. Všetky potrebné inštrumenty sa presúvali na zimu do jedného a na leto do druhého kostola.
V Bazilike sv. Tecly podľa legendy pokrstil sv Ambróz, biskup a patrón Milána, jedného z najväčších cirkevných otcov sv. Augustína. Stalo sa tak roku 374. Jeho pôsobenie v Miláne pripomína dodnes aj zastávka metra San Agostino. A zatiaľ čo vy sa prechádzate medzi ostatkami starovekého chrámu, nad vašimi hlavami pulzuje rušný život na Piazza Duomo.
Najnovšie komentáre