Duomo je symbolom Milána. Ako Koloseum pre Rím či Eiffelovka pre Paríž. Každý, kto do mesta príde, odchádza minimálne s jednou fotkou (spred) milánskej katedrály. Ja ich mám asi tisíctristopäťdesiatosem. A zatiaľ čo čítate tento článok, možno robím ďalšiu. Americký spisovateľ Mark Twain označil milánsky dóm za „poéziu vytesanú do mramoru“, mne zas niekedy pripadá ako utkaný z jemnej čipky, tak mi hádam odpustíte, keď sa chvíľu budem rozplývať nad krásou, majestátnosťou a zároveň krehkosťou tejto nádhernej stavby.
Po úpornom zamyslení som sa rozhodla, že príbeh katedrály rozdelím do dvoch článkov, pretože samostatný dokument spolu s fotkami začal nadobúdať obludné rozmery 😀 . A tak sa najskôr budeme kochať krásou fasády a potom zájdeme dovnútra, do podzemia a všade tam, kde máte kúpený lístok.
Z terasy milánskeho dómu, ktorá má 8.000 m2, je nádherný výhľad na celé mesto.
Všetci poznajú milánsku katedrálu ako Duomo. Ak by ste ju hľadali pod jej skutočným názvom Metropolitná katedrálna bazilika Narodenia Presvätej Bohorodičky, zrejme by vás aj mnohí z rodených Milánčanov poslali… inam. Katedrála je sídlom arcibiskupa, ktorý spravuje donedávna najväčšiu diecézu na svete. Patrí do nej 1107 farností, okolo 2000 kňazov a vyše 5 miliónov veriacich. Farnosť pri samotnom dóme však nenesie meno katedrály. Keďže chrám vyrástol na mieste pôvodnej baziliky sv. Tekly, farnosť je stále farnosťou sv. Tekly.
Milánsky dóm je najväčším gotickým chrámom a štvrtou najväčšou katedrálou na svete (11.700 m2). Je to aj najväčší kostol v Taliansku. Niekto by mohol namietať, že najväčšia je predsa Svätopeterská bazilika v Ríme, tá ale stojí na území Vatikánu 😉 . Podľa štúdií Obchodnej komory Monza Brianza a indexu Anholt Brand má „značka“ Miláno hodnotu 400 milárd eur, na ktorých sa tunajšia katedrála podieľa rovnými 82 miliardami!
Žiadny photoshop. S prvými lúčmi slnka aj pri západe sa milánsky dóm zafarbí do zlatistých odtieňov.
Stavba dómu zabrala pol tisícročia. Začala sa oficiálne v roku 1386 a chrám bol vysvätený roku 1418, no len s jednou dostavanou loďou. Čelná fasáda, ako ju poznáme dnes, bola dokončená až za napoleónskej nadvlády v 19. storočí. Na stavbu bol použitý vzácny mramor z Candoglie v údolí Val d´Ossola (Piemont), ktorý nenájdete na takmer žiadnej inej budove na svete. Všetok vyťažený materiál putoval výhradne na stavbu milánskeho dómu a na jeho rekonštrukciu. Mramor má ružovskastý až zlatistý nádych. Pri východe a západe slnka, keď lúče svetla dopadajú šikmo na povrch stavby, prejaví sa naplno jeho nádherný teplý odtieň.
Pôvodne mohol milánsky dóm ale vyzerať úplne inak a v priebehu storočí aj inak vyzeral. Mohol byť dokonca postavený z červenej tehly, ako väčšina lombardských gotických sakrálnych stavieb, pretože dopraviť mramor do mesta bolo nákladné a zdĺhavé. Našťastie sa to podarilo vďaka umelým kanálom. Máloktorý návštevník tuší, že Miláno bolo ešte donedávna popretkávané hustou sieťou plavebných kanálov. Dokumentujú to aj obrazy vtedajších maliarov, na ktorých mesto veľmi silne pripomína Benátky. Kanálom „navigli“ sa budem venovať v niektorých z ďalších blogov. Teraz len dodávam, že mramor z piemontského údolia plával po Lago Maggiore, rieke Ticino a po navigli až do centra mesta, kde bolo malé jazierko. Dnes tu stojí Kostol sv. Marca.
Jeden zo zachovaných milánskych kanálov je dnes vyhľadávaným miestom na romantické prechádzky a posedenie pri pohári vína.
So stavbou katedrály začal vtedajší milánsky panovník, knieža Gian Galeazzo Visconti. Podľa legendy vraj v jeho časoch sužovala tehotné ženy v meste záhadná chorba, na následky ktorej novorodené deti hromadne umierali. Samotný Visconti tak prišiel o troch potomkov. Preto sa rozhodol postaviť veľkolepý kostol na najposvätnejšom mieste v centre Milána a zasvätiť ho práve Narodeniu Panny Márie. Dúfal, že to mestu prinesie požehnanie a jemu zaručí zdravého dediča.
Pravdou je, že Miláno už potrebovalo nový chrám ako soľ, pretože pôvodné baziliky – letná, ktorá niesla meno sv. Tekly, a zimná Santa Maria Maggiore – sa doslova rozpadali. Visconti povolal do Milána popredných talianskych aj zahraničných architektov. Napokon však videl len prvú fázu stavby, pretože čoskoro zomrel a k tomu, ako bude konečný projekt vyzerať, nestihol veľa povedať. Po jeho smrti nabrala stavba veľmi pozvoľné tempo. Až 80 rokov na to sa o dielo začal zaujímať Ludovico Moro. Projekt dal vypracovať vtedajším špičkám v odbore, ako bol Bramante či samotný Leonardo da Vinci. Ich návrhy však neprešli a my dnes nevieme posúdiť, či je to dobre alebo zle, pretože sa nezachovali. Zákazku napokon dostal Giovanni Antonio Amadeo, ktorý si sem odskočil od ďalšej krásnej stavby Certosa di Pavia. Na stavbe milánskeho dómu pracoval 30 rokov, kupolu i fasádu dokončili až jeho nasledovníci.
Katedrála pôsobí majestátne vo dne i v noci.
Fasádu dómu zdobí 3.400 sôch, 135 chrličov a 700 menších figúr a reliéfov. Aj v tomto má milánsky dóm svetový primát – ako stavba s najväčším počtom sôch. No a zrejme si ho aj udrží, pretože sochy stále pribúdajú. Posledná bola doložená pred piatimi rokmi – v októbri 2013. Sochy zobrazujú predovšetkým svätcov katolíckej cirkvi, no ak sa na ne pozorne pozriete, nájdete medzi nimi aj strašidelné alebo veľmi kuriózne figúry. Povesť hovorí, že knieža Visconti malo sen, v ktorom sa mu zjavil diabol a žiadal ho, aby postavilo najväčší chrám na svete plný démonických figúr alebo si navždy odnesie jeho dušu. Knieža si zvolilo bezbolestnejšiu cestu, no keďže stavba sa malinko pretiahla na 500 rokov, ťažko povedať, či na dohodu došlo a rátala sa aj snaha a na vtedajšiu dobu tiež pozoruhodná operatívnosť. Druhá, menej rozprávková verzia tvrdí, že strach naháňajúce príšery sú na fasáde dómu kvôli tomu, aby odstrašili zlé sily. Tak si vyberte.
Niektoré sochy a chrliče majú kuriózny zjav.
Okrem sôch svätcov a démonov môžete na dóme zazrieť aj tenisovú raketu, niečo pripomínajúce mláďa dinosaura, sochy boxerov (ide o skutočné postavy talianskych športovcov Prima Carneru a Erminia Spallu) či básnika Danteho. Je tu dokonca socha fašistického vodcu Mussoliniho, ktorá bola po vojne zamaskovaná tak, že už len málokto odhalí jeho pravú identitu. Osobitný význam má pre mesto socha Madonny na navyššej veži katedrály. „Madunina“, ako ju domáci láskavo nazývajú, je považovaná za ochrankyňu mesta. Platí dokonca nepísaný zákon, že nijaká z budov v Miláne ju nesmie zatieniť. Dodnes sa dodržiava, a ak vás zaujíma, ako tu napriek tejto naoko absurdnej norme mohli vyrásť obrovské mrakodrapy, sledujte blog, pretože o tom budem čoskoro písať.
“Madunina” je symbolom Milána. Nanebovzatá Panna Mária, patrónka katedrály, musí prevyšovať všetky stavby v meste.
V 18. storočí bol dóm v podstate stále nedokončená stavba bez charakteristických vežičiek. Keďže, ako ste si možno všimli alebo nevšimli, katedrála nemá klasickú zvonicu, ktorá by dominovala, vtedajší arcibiskup rozhodol, že postaví na streche vysokú vežu. Na ňu roku 1774 vyniesli sochu Nanebovzatej Panny Márie, ktorá je dnes symbolom Milána a neodlúčiteľne patrí k mestu i chrámu. Napodiv to bolo bez výrazných osláv či publicity. Počas druhej svetovej vojny, zo strachu, že by sa pozlátená socha mohla stať lákavým terčom pre nepriateľské bombardéry, ju zahalili do šedých hanier. Ostala tak päť rokov. Napriek nepeknému outfitu katedrálu pred drastickými náletmi ochránila a bomby ju naplno nezasiahli. Tam, kde bola fasáda poškodená črepinami, však ešte dnes vidno jasné stopy.
Literát a politik Pietro Verri protestoval proti umiestneniu gigantickej sochy na vežu, lebo sa obával, že jej váha môže spôsobiť zrútenie strechy a jej pozícia priťahovať blesky. Vyšlo to päťdesiat na päťdesiat – strecha síce odolala, no v marci 1967 zasiahol „maduninu“ blesk. Nič vážne sa nestalo, pretože v halapartni, ktorá je jej súčasťou, sa skrýva hromozvod. Technici však pri kontrole zistili, že socha je silne poškodená. Nie vplyvom blesku, ale dlhotrvajúcich atmosferických zmien a smogu. Jej skelet bol prakticky na rozpadnutie. Po prvý raz v histórii tak socha zišla z veže. Za pár mesiacov ju rozmontovali, zrenovovali a dostala aj novú kostru z nehrdzavejúcej ocele. Pôvodnú, porušenú, môžete dnes vidieť v Múzeu milánskeho dómu.
Pôvodný, poškodený skelet sochy môžete dnes vidieť v múzeu milánskeho dómu.
Celé Taliansko pozná sochu pod zdrobneninou „madunina“, no v skutočnosti ide o poriadny kolos. Dielo je vysoké 4,16 metra a skladá sa z 33 dielov. Kostra váži vyše 580 kg, medenné platne ďalších 400 kg. Zlatá vrstva na povrchu už bola niekoľkokrát renovovaná, pri poslednom pozlátení použili 6750 lístkov rýdzeho zlata (999.99/1000). Na fasáde milánskeho dómu je aj ďalšia socha, ktorá sa preslávila mimo nášho kontinentu, ale to už je ďalší príbeh a ďalší článok 🙂 .
Než vstúpime dovnútra chrámu, zastavme sa ešte pri piatich bronzových bránach. Najväčšia, prostredná, zachytáva výjavy zo života Panny Márie. Štvrá brána zobrazuje históriu Milána a posledná dejiny samotnej katedrály. Každému návštevníkovi hneď udrú do oka vyblýskané miesta na bohatých reliéfoch. Je to napr. dieťa Ježiš v kolíske, ktorého tvár už je dohladka zošúchaná, ale aj lýtko muža, ktorý bičuje Krista pred ukrižovaním. Prečo sa ľudia dotýkajú práve týchto miest na bránach je záhadou, hoci sa tento rituál dennodenne opakuje. Turisti zrejme veria, že im toto gesto prinesie šťastie, peniaze, lásku, zaručí návrat do Milána alebo ktovie, čo ešte. Tak, ak chcete, pošúchajte aj vy niektorý z reliéfov a potom mi napíšte, čo sa stalo 🙂 .
Nikto presne nevie, prečo sa turisti dotýkajú práve týchto miest na bronzových bránach. Napriek tomu tradícia pretrváva.
Osadenie bronzových brán bolo poslednou etapou stavby katedrály. Na historických fotografiách ich neuvidíte, pretože pôvodne mal chrám jednoduché dvere z dreva. Okrem výmeny dverí bola naplánovaná nákladná prestavba čelnej fasády. Ako mal dóm podľa nej vyzerať dokumentuje veľká drevená maketa v neďalekom múzeu. K realizácii ďalších prerábok však nedošlo, lebo sa ukázalo, že fasáda potrebuje urgentnú rekonštrukciu. Marmor z Candoglie, z ktorého je stavba zhotovená, je totiž nielen zaujímavo sfarbený, ale aj veľmi krehký. Preto sa začalo s renováciou, ktorá trvá dodnes. Poškodené sochy sú reštaurované alebo nahrádzané novými, a tak je Duomo di Milano najdlhšou a asi nikdy nekončiacou stavbou. Na fotografiách spred pár desaťročí sa chrám javí ako de facto čierna budova, špinavá od smogu. Dnes sa renovované časti skvejú opäť zlatistou farbou. Na ochranu pred atmosferickými vplyvmi a znečistením boli ošetrené protismogovou vrstvou, ktorá by mala vydržať aspoň dalšie storočie.
Stavbou, údržbou, ťažbou mramoru, správou fondov, komunikáciou s verejnosťou a všetkým ostatným, okolo dómu sa zaoberá Veneranda Fabbrica del Duomo. Vznikla zároveň s projektom stavby, takže dnes má 631 rokov! Bude to jednoznačne jedna z najstarších nepretržite fungujúcich spoločností na svete. A ja jej zároveň vyjadrujem moju srdečnú vďaku za pomoc a spoluprácu pri príprave tohto i budúceho článku!
Praktické informácie
Pred vstupom do katedrály si musíte kúpiť lístok v Duomo Info Point (budova napravo). Fast-ticket (prednostný a drahší vstup) v predajni hneď pri vstupe (pri toaletách). Alternatívou je kúpa on-line, je to o 50 centov drahšie.
Vstup do katedrály – 3 eurá (zahŕňa aj vstup do priľahlého múzea a do Kostola sv. Gotharda)
Vstup na terasu – 9 euro (po schodoch), 13 euro (výťahom)
Vstup do podzemia (archeologická časť) – 7 euro (v cene je Vstup do katedrály, múzea, Kostola sv. Gotharda a podzemia)
Duomo Pass – všetky vstupy 16 euro ( ak to na terasu dáte pešo 12 euro), použiteľný 72 hodín (každý vstup len raz).
Fast track – 25 euro (podľa mňa sa neoplatí)
Katedrála je otvorená denne od 8.00 do 19.00. Posledný vstup o 18.10. Otváracie hodiny sa môžu meniť v závislosti od bohoslužieb, kultúrnych podujatí a pod. V prípade veľmi nepriaznivého počasia je vstup na terasu pozastavený. Info na výveske v predajni lístkov alebo tu na internete.
Vstup (grátis) do časti určenej na modlitbu je od 7.00 do 19.00.
V prípade, že si kúpite Duomo pass a rad na vstup do katedrály je príliš dlhý, choďte najskôr na terasu, pretože odtiaľ môžete zostúpiť rovno do dómu, ušetríte tak čas.
Vstup do archeologickej časti je možný iba zvnútra katedrály, takisto vstup do Kostola sv. Gotarda je možný len cez múzeum (dvere vpravo po miestnosti s vitrážami).
Najnovšie komentáre