Bergamo stojí tak trochu v tieni slávnejšieho Milána. A hoci tisícky turistov priletia práve na jeho letisko v Orio al Serio, väčšina si to hneď zamieri do milánskych ulíc a na toto utešené mesto im nezvýši čas. Sediac potom na gate v odletovej hale a hľadiac na úžasnú panorámu bergamskej Città Alta, mnohí obanujú, že sa sem aspoň na chvíľu nepozreli. Veľká chyba to bola.

Nič však nie je stratené. Bergamo tu stojí a čaká trpezlivo a pokojne podobne ako ostatné provinčné mestečká v milánskom okolí na tých, ktorí sú pripravení objaviť ich krásu a beznádejne si ich zamilovať. My sme toho tento rok postíhali dosť, a tak do konca roka nájdete na blogu ešte zopár tipov na krátke výlety krížom-krážom po Lombardii.

Bergamo – v miestnom dialekte „Bergém“ – dalo svetu operného skladateľa Gaetana Donizettiho, plnené cestoviny casoncelli, indie kapelu s bizarným názvom Pinquini Tattici Nucleari (taktické nukleárne tučniaky) a futbalový klub Atalanta, ktorý hrá čítankový futbal a prekvapivo, no úplne zaslúžene, kontruje domácim i svetovým konkurentom. No a keď si nabudúce dáte v zmrzlinárni stracciatellu, vedzte, že ju vymysleli tiež v Bergame. Také je to mesto.

Rovnako ako Rím, aj Bergamo sa rozkladá na siedmich vŕškoch. Kvôli tomu má mesto takú nádhernú panorámu. A tiež kvôli naozaj bohatej zeleni. Do historického centra Città Alta to síce nie je nezvládnuteľný výšľap, môžete sa sem ale dostať pohodlne lanovkou. Už vyše 120 rokov vozí pasažierov na Piazza delle Scarpe, malé námestíčko pred hornou stanicou, na ktorom vám hneď bude jasné, že toto mesto je jednoducho úchvatné. V historickom staničnom bare si môžete dať kávu a niečo malé na zahryznutie, v čom bude zaručene mak. Tunajší prevádzkovatelia si z nejasných dôvodov vypestovali slabosť pre túto olejninu, z čoho sa tešia najmä vrabce, ktoré na terase s nádherným výhľadom dojedajú po stoloch omrvinky. Inak, mak považuje väčšina Talianov za drogu. Trochu majú aj pravdu.

Ak budete stúpať rovno za nosom, dostanete sa na hlavné námestie starého mesta. Volá sa to tu Piazza Vecchia, „staré námestie“. Jeho dominantou je Torre Civica „mestská veža“. Toto nie práve prešpekulované názvoslovie napovedá čo-to o povahe miestnych ľudí, ktorí sú veľmi vecní, praktickí a pracovití. Každý večer o 22.00 sa z veže ozýva 100 úderov ohlasujúcich, že sa štyri vstupné brány starého mesta na noc zatvárajú. Dnes to už, samozrejme, neplatí, ale kde by sme boli bez dodržiavania tradícií, že?

Skúsení cestovatelia už vedia, že každé mesto, ktoré chce mať zaujímavé bedekry, sa chváli najužším domom na svete. Niežeby to Bergamo potrebovalo. Veď historických a kurióznych zákutí má viac ako dosť, ale takýto dom je aj tu. Stojí pri najznámejšom podniku Caffe del Tasso. Tak si ho odfoťte a poprípade premerajte, aby ste na svojich potulkách mohli porovnávať. Za zmienku stojí tiež samotný lokál, ktorý je starší ako Amerika. Nápis na vitríne hlása, že to tu frčalo už roku 1467, aj keď to miestni poznali pod názvom Locanda delle due spade (U dvoch mečov), pretože na námestí sa z času na čas konali duely. Prehnali sa tadiaľto storočia, no podnik je stále zárukou kvality zo starých dobrých časov a jeho autentický charakter dodnes dokáže oslniť.

Ak je Città Alta centrom Bergama, Piazza Vecchia je jeho srdcom. Tu sa od pradávnych vekov dialo všetko naozaj významné. Ľudia sa stretávali, aby obchodovali, dojednali dôležité veci, súdili sa, vzdelávali, informovali a ako už viete, zápasili v dueloch. Architektonicky harmonický priestor je lemovaný šľachtickými domami, medzi ktorými vyniká Palazzo della Ragione. Stojí tu od dvanásteho storočia a ide o najstaršiu pôvodnú a dodnes funkčnú radnicu v Taliansku. Biela budova s arkádami je Palazzo Nuovo, v ktorom sídli Biblioteca civica Angelo Mai. Pre vzácne spisy, ktoré uchováva, patrí medzi najvýznamnejšie knižnice v krajne.

Pod zvonicou je ďalšia historická stavba – Palazzo della Podestà. Palác mal mimoriadny význam, pretože stál na hranici Piazza Vecchia a Piazza Duomo, administratívnej a byrokratickej časti mesta. Svoje prvé sídlo tu mala bergamská Università degli Studi. V 15. storočí tú sedel tiež „giudice al Malefico“ – teda sudca Zlého, ktorý sa zaoberal udeľovaním trestov za kriminálne činy. Medzi ne patrilo napríklad okrádanie zákazníkov. Pod susednou akrádou pod Palazzo della Ragione totiž sídlil trh, na ktorom sa predávali látky.

Ako každé významnejšie mesto, malo Bergamo vlastné dĺžkové miery – Capitium Comunis Pergami (2,63 m) a Brachium (53,1 cm). Aby nedošlo k omylu, každý sa s nimi mohol konfrontovať na železných tyčiach zasadených do fasády neďalekej baziliky Santa Maria Maggiore. Tých, čo miery nerešpektovali a snažili sa nakupujúcich oblafnúť, čakal trest. Boli verejne zbičovaní a následne si museli sadnúť holým zadkom na tzv. „kameň hanby“. Toto miesto dnes identifikujete ako biely fľak na múriku, ktorý sa tiahne popri stene pod pasážou. Na odsúdencov hľadela z reliéfu na stene milostivým pohľadom Beata Vergine col Bambino, in gloria di Angeli. Pod arkádou nájdete aj slnečné hodiny – meridiana. Podobne ako tá v milánskom dóme, ukazuje pravé poludnie a aktuálne znamenie na zverokruhu.

Keď dosýtosti vyobdivujete staré námestie, môžete sa presunúť o pár metrov ďalej na Piazza Duomo. Pozrite si najskôr Duomo. Je krásny, no nič oproti bazilike Santa Maria Maggiore, ktorá explóziou barokových dekorácii vo svojom interiéri doslova vyráža dych. Roku 1100 zachvátila mesto morová epidémia a zúfalí obyvatelia sa s modlitbami obrátili na Pannu Máriu. Pomoc nechceli zadarmo. Pragmaticky ponúkli vybudovať krásny kostol výmenou za odvrátenie nákazy. Mor ustal a keďže tunajší ľud si za svojim slovom stojí, postavili tento chrám. A že sa vôbec netrochárili. V ďalších storočiach ho ešte prikrášľovali a zdokonaľovali, až ho dotiahli do dokonalosti, v akej ho môžete obdivovať dnes.

Prepáčte, no inak sa to nedá povedať. Toto mesto má gule. A to hneď tri. V erbe. Aj keď už sú zoštylizované a všelijako poonačené, vždy je to to, čo to je… Narazíte na ne všade, hlavne však v Cappella Colleoni, ktorá je nalepená na Santa Maria Maggiore. Narozdiel od nej je zvonku krajšia ako zvnútra a nesmie sa tu fotiť. Zato si tu môžete kúpiť pohľadnicu alebo suvenír. Existuje viacero verzií príbehu, prečo sa tri semenníky dostali do erbu váženej rodiny Colleoni. Ono sa to totiž viac-menej núkalo, veď už len foneticky znie priezvisko takmer zhodne s nie príliš zdvorilým talianskym pomenovaním pre mužské atribúty. Nositeľ tohto mena, Bartolomeo Colleoni, bol významným vojvodcom. Tu sa narodil a tu chcel byť pochovaný. Zomrieť túžil, ako sa na vojaka patrí, na nejakom bitevnom poli. To sa mu síce nepodarilo, dokázal však vytvoriť okolo seba a svojho mena dostatok legiend, ktoré ho dodnes spájajú s Bergamom.

Povráva sa, že jeho maniere boli veľmi strohé až nekompromisné, a keď predstavitelia baziliky Santa Maria Maggiore vyjadrili nevôľu nad jeho zámerom pristavať v susedstve vlastné mauzóleum, vec vyriešil rázne. Poslal tam vojakov, ktorí časť kostola zbúrali. Tri semenníky do rodinného znaku sa vraj dostali preto, že ich samotný Bartolomeo mal takto ako dôsledok zápalovej choroby. Toto úplne nesedí, lebo erb jestvoval už pred jeho narodením, ale čo už na tom záleží. Keď sem prídete, na ohrade okolo kaplnky nájdite erb, na ktorých sa najviac lesknú, a pošúchajte ich. Vraj to prináša šťastie.

Je viac-menej jedno, kam sa z centra Città Alta poberiete, všade narazíte na historické uličky. Keď to dáte smerom hore, dostanete sa až k Parco dei Colli, ktorý je zelenými pľúcami mesta. Ak máte čas a pekné počasie, kvôli panoramatickému výhľadu to stojí za to. Vyvezie vás sem opäť lanovka San Viglilio z roku 1912.

V prípade, že zamierite smerom dolu, skončíte pri benátskych hradbách. Toto je skutočný klenot patrične ocenený aj pomazanými hlavami v radoch UNESCO, ktoré bergamské opevnenie roku 2017 zapísali do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod divným názvom „Benátske obranné stavby z obdobia 15. až 17. storočia: Stato da Terra – západná Stato da Mar“. Aby ste si naplno uvedomili ich dôležitosť, mali by ste vedieť, že Bergamo je jedným z mála miest na Apenínskom polostrove, ktoré si zachovalo pôvodné ohradenie centra mesta. Okrem neho je to už len Lucca, Ferrara a Grosseto. Hradby v Bergame majú viac než 6 kilometrov a stoja tu nepohnute od 16. storočia, keď mesto patrilo pod Benátsku republiku. Za obeť im padlo až 250 budov, z toho 8 kostolov a konventov, z ktorých materiálu sa stavali. Recyklácia fičala už v tých časoch. Ich výška v niektorých miestach presahuje 50 metrov. Počas víkendových dní sa územie za nimi mení na obrovskú pešiu zónu, tak motoristi, pozor na pokuty! Do mesta viedli kedysi štyri brány, z ktorých najsugestívnejšia je Porta San Giacomo. Z každej strany hradieb sa ponúka nádherný výhľad na dolné mesto a tu pochopíte, prečo prischol Bergamu prívlastok „salotto d´Italia“.

Ak vám pri prehliadke mesta začne škŕkať v žalúdku, je to len dobre, lebo to znamená možnosť naplno si vychutnať dobroty tunajšej kuchyne. Vyhlásenou pochúťkou sú Casonsèi – cestovinové mesiačiky plnené všeličím. Najčastejšie mletým mäsom, syrom grana padano a bylinkami. Jedia to tu minimálne od roku 1386 a ešte sa im to neprejedlo, takže to určite bude chutiť aj vám. Asi je zbytočné zdôrazňovať, že v tejto časti Talianska fičia stravníci na polente. Kukuričná kaša tu vedie hitparádu pokrmov už celé stáročia, no keď si Bergame objednáte Polenta e Ossei, donesú vám múčnik. Piškótu pokrytú mandľovou pastou s čokoládovými vtáčikmi na vrchu. Mňam.

Po výdatnom obede musí nasledovať zmrzlina a keďže sme v Bergame musí to byť stracciatella, ktorá má toto mesto zapísané v rodnom liste. Vymyslel ju miestny cukrár Enrico Panattoni roku 1961 v kaviarni La Marianna. Po viacerých menej úspešných pokusoch sa mu podarilo vmiesiť do zmrzliny Fiordilatte kúsky roztavenej horkej čokolády. Svižným pohybom metličiek vznikli nepravidelné čiastočky, ktoré v studenej zmesi rýchlo stvrdli. Pomenoval ju podľa tradičnej polievky „stracciatella alla romana“, vývaru s rozšľahaným vajcom, ktorá v jeho reštaurácii slávila veľký úspech. Panattoni chcel, aby sa aj zmrzlina stala rovnako obľúbenou. Podarilo sa to viac ako dobre. Reštaurácia La Marianna stále stojí na svojom pôvodnom mieste, na Largo Colle Aperto 4. A pre tých, čo si pri pohľade na Bergamo z letiskovej haly v Orio al Serio hryzú nechty – jednu z jej troch pobočiek nájdete aj tu, na prízemí medzi obchodmi pre zónu Schengen.

Bolo by chybou po Città Alta nenavštíviť tiež Città Bassa, teda dolné mesto. Tu pulzuje bežný život – banky, divadlá, univerzitné obchody, reštaurácie, bary, obchodné reťazce aj malé obchodíky domácich remeselníkov v malebných uličkách. Hlavnou artériou je Viale Papa Giovanni XXIII., ktorý vedie od železničnej stanice až k Porta Nuova. Meno pápeža Jána XXIII. nesie tiež tunajšia obrovská nemocnica a všeličo iné. Je to preto, že mimoriadne obľúbený Petrov nástupca sa narodil v neďalekej dedinke Sotto il Monte, dnes premenovanej na Sotto il Monte Giovanni XXIII.

Ak trpíte nákupnou horúčkou, vymetanie obchodov medzinárodných značiek si nechajte na Miláno. Bergamo je metropolou home-made. Niekoľko adries: Torquato Tasso, Piazza Pontida, il Sentierone či Via XX Settembre. Ale aj keď sa vydáte len tak za nosom, určite narazíte na zaujímavé a originálne obchodíky. Po dlhom chodení sa môžete zastaviť na niečo malé pod zub, a mala by to byť Torta Donizetti. Vyzerá ako bábovka, tvári sa ako bábovka ale nie je to bábovka. Ani torta to ale nie je. V Bergame sa vraví, že ak ste sa sklamali v láske, stačí kúsok tejto torty, a všetko pominie. Preventívne odporúčam vyskúšať zákusok dopredu, aby ste potom nereklamovali. No ak máte slabosť pre jednoduché múčniky, môže to fungovať.

Jedna z legiend hovorí, že koláč vznikol, keď sa Donizetti (slávny hudobný skladateľ, pamätáte?) a Gioacchino Rossini (jeho kamoš a tiež skladateľ, azda ešte slávnejší) stretli na večeri. Donizetti bol v mizernej nálade, lebo práve dostal košom alebo také niečo a Rossini, ktorý nechcel, aby mu pokazil zážitok z jedla, poprosil kuchára, nech pripraví niečo rýchle, jednoduché a hlavne sladké. Skúsený odborník stvoril narýchlo bábovku s kandizovaným ananásom a marhuľami, čerešňovým likérom a zaklincoval to poriadnou dávkou práškového cukru navrchu. Donizetti ochutnal a zlomené srdce… Aké zlomené srdce?

Že vraj to celkom tak nie je pravda a tortu vymyslel Alessandro Balzer roku 1948, keď maestro zomrel. No úprimne, chcete jesť koláč, ktorý lieči boľavé srdce alebo posmrtnú bábovku?

Ako vidíte, Bergamo je mesto, ktoré sa históriou, architektúrou, hudbou či pracovitosťou významne zapísalo do talianskych i svetových dejín. V tomto roku však k tomu pribudla ďalšia smutná kapitola. Covid-19. Práve toto mesto a jeho okolie si to, žiaľ, odnieslo ako prvé a najviac. Viem, že si niektorí myslíte, že táto časť by tu byť nemala, či dokonca, že to vôbec nebolo také tragické a všetko to bol len mediálny humbug. Nebol. Môžete sa o tom presvedčiť rovnako, ako my. Na miestnom Cimitero Monumentale. Stojí za návštevu každopádne, keďže je jedným z najkrajších v Taliansku. Nájdete tu unikátne náhrobky slávnych, napr. hneď pri vstupe narazíte na rodinnú hrobku Trussardiovcov, ktorí z Bergama pochádzajú. Rovno za ňou sa nachádza sektor s úplne malými a čerstvými hrobmi.

Sú to obete koronavírusu. Hroby sú malé, lebo uchovávajú urny. To sú tí ľudia, ktorých ostatky odvážali vojenské kamióny do ostatných regiónov v krajine, lebo tunajšie krematórium nestačilo. Mnohé sú ešte neupravené. Len meno a dátum. Príliš často opakujúce sa dátumy na to, aby sme mohli pochybovať. Aby sme si neuvedomili, aká katastrofa sa tadiaľto prehnala. Nie všetci ležia tu. Niektorí odpočívajú pri svojich blízkych, stovky ďalších na cintorínoch vo Val Seriana (údolie pri Bergame), kde behom mesiaca zmizla takmer celá stará generácia. Veď to. Stará. Ako často sme počuli, že zomierali prevažne iba starí. Akoby to vôbec nebolo hrozné a smutné. Old lives matter too or not?

Aj toto je Bergamo, a ak sa sem niekedy dostanete, určite tu necháte kus svojho srdca, ako sa to stalo nám.