Po dvoch rokoch sa vraciame do milánskeho central parku, aby sme objavili ďalšie jeho zákutia. Na 386-tisíc metrov štvorcových tu totiž nerastú len stromy a tráva a občas nejaké hríbiky, ale nájdu sa tu romantické, historické aj veľmi kuriózne miesta. Povedali by ste napríklad, že sa v jeho útrobách konali rekonštrukcie námorných bitiek, hrali medzinárodné futbalové zápasy, bežali bežkárske preteky či tadiaľto niekedy viedla lanovka?
Kde je kanón z Piazza del Cannone
Parco Sempione sa začína na Piazza del Cannone, rozľahlej ploche, ktorá sa pred vami náhle otvorí, keď prejdete nádvoriami milánskej pevnosti. Vidíte tam však nejaký kanón? Nie. Nebolo to vždy tak. Kanón, ktorý tu stál, nebol veľmi starý. Išlo konkrétne o mažiar Škoda 30,5 cm Mörser z obdobia Rakúsko-Uhorska. Vyradená zbraň slúžila v prvej svetovej vojne a potom bola odstavená na priestrannom námestí pri hradbách Castello Sforzesco pre potešenie detí. Mnohí zo starších Milánčanov si ešte spomínajú na to, ako sa naň po škole chodili štverať, podaktorí uchovávajú aj historické fotografie, na ktorých pri ňom pózujú.
Mažiar tu bol inštalovaný od dvadsiatych rokov minulého storočia približne do rokov šesťdesiatych, keď ho doviezli kvôli rekonštrukcii. A tu sa začína záhada, ktorá dodnes čaká na rozuzlenie. Kanón sa stratil. Nikto nevie, kam sa podel. Zapadol prachom v niektorej z kasární alebo ho rozobrali a roztavili? Tieto otázky ostávajú bez odpovede. Nikto netuší ani to, ako mohol tak impozantný objekt zmiznúť bez stopy. Ostalo po ňom len meno námestia, ktoré pripomína jeho dávnu existenciu a stále bledšie spomienky tunajších seniorov. Na svete už jestvujú len štyri zachované exempláre mažiarov rovnakého typu – v talianskom Roverete, v Srbsku, Bulharsku a Rusku.
Piazza Cannone v Parco Sempione je vďaka svojej rozľahlej ploche dejiskom mnohých podujatí. Vo fašiangovom období hostí tradičný lunapark, štartujú tu viaceré bežecké súťaže a konajú sa tu workshopy, festivaly, trhy aj výstavy.
Park ako výstavisko
EXPO 2015, ktoré si ešte mnohí pamätáte a niektorí ste ho určite aj navštívili, nebolo milánskou premiérou svetovej výstavy. Už roku 1906 hostilo mesto vtedajšie EXPO. Výstavisko sa rozprestieralo práve na mieste súčasného Parco Sempione a o atrakcie nebola núdza. Témou výstavy bola doprava, pretože Taliansko vtedy oslavovalo otvorenie železničného tunela Sempione, spájajúceho krajinu so Švajčiarskom. Jeden koniec areálu s druhým premosťovala sedem metrov vysoká a takmer 2 kilometre dlhá lanovka. Pavilónov bolo 225 a pripomínali malé secesné vilky. Na pôvodnom mieste stojí už len jeden z nich, dnes v ňom sídli mestské akvárium.
Od apríla do novembra sa na výstave premlelo 5 miliónov návštevníkov, čo bolo na vtedajšie pomery rekordné číslo. Atrakciou podujatia bol veľký tobogan s jazierkom, prvá talianska vzducholoď aj vyhliadková veža. Nie všetko však išlo hladko – 3. augusta 1906 zachvátil pavilón dekoratívneho umenia oheň, ktorý zničil aj priľahlé budovy. Zhorelo niekoľko vzácnych dokumentov, pavilóny však boli narýchlo zrekonštruované a opäť otvorené.
Rybičky v poslednom pavilóne
Hoci maličké, no rozhodne unikátne. Také je mestské akvárium v Parco Sempione. Je tretím najstarším akváriom v Európe a nachádza sa v krásnej secesnej budove, ktorá bola pôvodne pavilónom Svetovej výstavy roku 1906 a ako jediná prežila demolácie aj obe svetové vojny. Samotná stavba je veľmi pekná a je jedným z najvydarenejších príkladov milánskeho secesného umenia, ktoré je tu označované ako “liberty“. Na túto tému sa v Miláne robia samostatné prehliadky po pozostatkoch tohto veľmi obľúbeného a veľmi dekoratívneho štýlu. Aj tunajšie akvárium má nádhernú vonkajšiu výzdobu a na chvíľu sa tu musíte cítiť ako na obrazoch Alfonsa Muchu.
V interiéri nájdete, samozrejme, ryby, rybky a rybičky. V akváriách môže návštevník v zmenšenej mierke pozorovať, ako beží život pod hladinou neďalekých jazier a riek. Sú tu ale tiež morské živočíchy. Všetko je veľmi kompaktné, lebo už na prvý pohľad je jasné, že budova nie je veľká. Vonku sú jazierka s korytnačkami a ďalšími rybičkami. V čase, keď píšem tento článok, je celý svet aj život rozhodený pre koronavírus, a tak nie je jasné ako a kedy budú múzeá a expozície sprístupnené. V normálnom režime stálo vstupné 5 euro, ale ak by vám to bolo ľúto, boli a hádam aj budú ešte dni alebo špeciálne hodiny, kedy sa dnu dá dostať zadarmo. O tom , ako to bude vyzerať sa určite dočítate na našom facebooku.
Námorné bitky v centre Milána
Už na prvý pohľad to nie je slávne rímske koloseum ani pôsobivá aréna vo Verone. Milánsku “Arena Civica” v Parco Sempione však rozhodne nemôžete prehliadnuť. Ako všade v Miláne aj tu platí, že treba poznať kontext, aby ste ocenili jej hodnotu. Na jej postavení trval Napoleon, ktorý mal Miláno vo veľkej obľube a keby si niekedy dal vystaviť občiansky preukaz, písal by si ho tam ako prechodný pobyt. Tu, neďaleko Castello Sforzesco, chcel vybudovať občianske centrum mesta, ktoré by kontrastovalo s centrom náboženským na Piazza Duomo.
Aby ušetril na nákladoch, na stavbu použil materiál z bývalého španielskeho opevnenia a ruín hradu v neďalekom Trezzo sull´Adda. Stavba mala napriek low-cost projektu impozantnú kapacitu. Zmestilo sa do nej na 30.000 divákov, čo bola v tých časoch štvrtina milánskej populácie. Ani vtedajší repertoár nebol žiadna amatérčina. Stavba bola inaugurovaná 17. decembra 1807 predstavením námornej bitky. Napoleon tu totiž dal zostrojiť premyslený mechanizmus, ktorý dokázal komplex zaplniť vodou z blízkeho toku. Konali sa tu aj konské preteky, pyrotechnické predstavenia, lety vzdušným balónom a podobná zábava pre potechu oka i mysle. Keď napustili trochu vody v zime, aréna sa zmenila na verejné klzisko, pretože v dávnych časoch v Miláne ešte mrzlo.
Na prelome 19. a 20. storočia tu hosťoval aj slávny westernový cirkus Buffalo Billa. Roku 1910 sa v aréne po prvý raz v histórii predstavilo talianske národné futbalové mužstvo na zápase proti Francúzom, ktorých prevalcovali 6:2. Futbalový trávnik hostil niekoľko rokov hráčov klubu Inter Miláno, pre ktorých bola Arena Civica prvým domácim stánkom, a počas rokov druhej svetovej vojny sa sem presťahoval aj ich rival AC Miláno. Aréna bola svedkom mnohých medzinárodných rekordov v ľahkej atletike, ktoré sú na štadióne dnes vytesané do kameňa. Tabuľa pri vstupe do budovy pripomína oveľa smutnejší moment, keď tu boli roku 1943 verejne popravení ôsmi bojovníci proti fašizmu.
Do arény môžete vstúpiť buď priamo cez vchod vedúci na atletickú dráhu alebo cez budovu Palazzina Appiani. Odporúčam túto druhú možnosť, keďže tadiaľto sa pomerne často prechádzal Napoleon a z jeho čestnej tribúny je veľmi pekný výhľad na celý areál. Dobrovoľníci z organizácie FAI (Fondo Ambiente Italiano) vás po jej priestoroch ochotne prevedú a porozprávajú vám rôzne kuriozity. Stavba je jedným z mála príkladov zachovalej napoleonskej architektúry a tu môžete vidieť, ako by to v Miláne vyzeralo, keby sa panovník nemusel vzdať svojich ambicióznych plánov a mesto prestaval podľa svojho obrazu. Po roku 1805, keď bol korunovaný za talianskeho kráľa, si totiž zaumienil, že “Milan is the new Paris“, a mesto podľa toho malo dostať nový facelift.
Nedošlo k tomu jednak preto, že Napoleon bol dosť zaneprázdnený vojnovými záležitosťami a jednak preto, že financií na taký veľkolepý projekt nebolo dostatok. Panovník napokon dožil svoje dni vo vyhnanstve na ostrove Svätej Heleny a historici sa dodnes sporia o to, či bola za jeho predčasným koncom rakovina žalúdka alebo otrava ťažkými kovmi. Hoci rozbor vlasov poukázal na známky intoxikácie, je fakt, že arzenik bol v tom čase nechcenou súčasťou bežnej stravy ako ranné kakavko a stopy škodlivých chemických prvkov vo frizúre mal vtedy kadekto. A tak nám tu v Miláne po slávnom cisárovi ostala aspoň táto neoklasicistická budova.
Napoleon III.
Jedného Napoleona predsa len v parku nájdete. Je to síce “tretia verzia” slávnejšieho príbuzného a menovca a ide o poctu francúzskemu cisárovi a veliteľovi, ktorý so svojim vojskom pomohol Milánčanom zbaviť sa nenávidenej rakúskej nadvlády v Druhej vojne o nezávislosť. Vznik sochy sprevádzali rôzne kontroverzie, lebo nie každému bol pamätník pochuti. Napokon bolo dielo inaugurované a predstavené verejnosti počas celonárodnej výstavy roku 1881 (obdoba lokálneho EXPO) v pavilóne umenia. Na súčasné miesto sa socha dostala až roku 1927. Diskusie o jej význame a umiestnení či neumiestnení boli veľmi pálčivé už v tých časoch a neutíchajú dodnes. Preto nikomu veľmi neprekáža, že tam Napoleon III. stojí takmer nepovšimnutý a vo výhľade po okolí mu bránia čoraz košatejšie stromy. Na podstavci sú mená 2548 vojakov, ktorí zahynuli v oslobodzovacích bitkách.
Protimafiánska magnólia
Pri prechádzke v milánskom Parco Sempione môžete natrafiť na túto magnóliu obsypanú desiatkami lístočkov. Je to už viac než 10 rokov, čo bola v Miláne zavraždená Lea Garofalo, jedna z mála žien, ktoré sa vzopreli kalábrijskej mafii n´dragheta. Lea sa rozhodla svedčiť proti svojej rodine, bývalému manželovi a jeho spoločníkom. V nekalých kšeftoch lietali jej pokrvní príbuzní spolu manželovou rodinou a kamarátmi. N´drangheta je známa ako mafia, ktorá produkuje len málo spolupracovníkov spravodlivosti. Nielen strach z tvrdých trestov, ale aj priame príbuzenstvo s členmi jej klanov bráni ľuďom so štipkou svedomia, aby svedčili v súdnych sporoch, spolupracovali na vyšetrovaní či odhaľovaní kriminálnych aktivít.
Lea tieto zaužívané pravidlá porušila. Síce nejaký čas žila pod policajnou ochranou, pre mladú matku s dieťaťom to bola príliš zložitá situácia. Stratila prácu, všetky kontakty a zo strany niektorých vyšetrovateľov bola označovaná za nedôveryhodnú. Napokon sama dobrovoľne opustila program na ochranu svedkov. To využili jej nepriatelia a po neúspešnom pokuse o únos ju o pol roka zavraždili. Vrahovia jej telo spálili a až po prvom rozsudku priznali, kde ukryli ostatky – pár kostí, ktoré odolali trojdňovému ohňu, a zlatú retiazku. Pohreb sa teda konal štyri roky po jej smrti. Pamiatku odvážnej ženy dnes v meste pripomína malý park a tento strom, na ktorý ľudia vešajú svoje odkazy. Jej príbeh ožil v televíznom spracovaní v dráme “Lea” (2015), ktorú na slovenská televízia vysielala pod názvom “Lea – niečo o mne”
Nesneží? Zorganizujeme bežkárske preteky!
Snehové prehánky sú v Miláne čoraz vzácnejšie, to ale predsa nemôže byť prekážkou na zorganizovanie lyžiarskeho závodu, pravda? A tak si tu, priamo v Parco Sempione v januári 2012 zmerali svoje sily bežkári. Kvalitnú snehovú prikrývku doviezlo dvadsať kamiónov z údolia Val Seriana pri Bergame a vznikol tak okruh, ktorý meral 620 metrov. Vyše 100 pretekárov súťažilo v štyroch disciplínach. Podujatie nieslo meno “Race in The City” a získané body sa rátali do súťaže o Svetový pohár. Po skončení pretekov si dráhu ešte týždeň užívali aj Milánčania. Spomeňte si na to, keď bude Miláno o pár rokov hostiteľským miestom zimnej olympiády.
V parku sa ukrývajú ešte ďalšie zákutia, napr. taká Cascina Nascosta. Slovom “cascina” sú v oblasti Pádskej nížiny označované hospodárske usadlosti, dvory. Keďže Miláno je metropolou so slamou v topánkach, na pozostatky starých gazdovstiev môžete stále natrafiť v samotnom centre i okolí mesta. Niektoré slúžia pôvodnému účelu, iné fungujú ako agroturistické ubytovne či kultúrne a spoločenské centrá. Táto v parku sa volá “Nascosta” – skrytá – a je ľahké sa dovtípiť, prečo. Ešte aj tabuľka, ktorá indikuje smer, je napísaná iba tenkou ceruzkou. Je to škoda, lebo ako o tom referuje živá facebooková stránka, napriek súčasnej komplikovanej situácii tu pulzuje čulý život a funguje obchodík s fajnovými bio-produktami aj reštaurácia. Kedysi tú sídlili technické kancelárie správy parku. Aby ste veľmi neblúdili, hľadajte ju pod vežou Torre Branca.
Parco Sempione, to je aj šport a kultúra. Okrem basketbalových plôch, rôznych gymnastických náradí, ktoré sme u nás na Brezine volali “kyslíková dráha”, detských ihrísk, bufetov a knižnice, je tu aj divadlo. Tróni v samotnom centre parku a je otvorené pre každého. Vyzerá síce trochu ako nepodarená inštalácia neznámeho futuristu a je to presne tá vyvýšená plocha s tučnými stĺpmi, ktorá vám pokazí peknú fotku kontúr milánskej pevnosti od mierového oblúku. Teatro Burri je pomenované po Albertovi Burrim, ktorý ho roku 1973 navrhol. V priebehu osemdesiatych rokov sa na ňom vystriedalo viac vandalov ako umelcov, až ho roku 1989 úplne zbúrali. Na pôvodné miesto sa divadelná platforma vrátila v 2008-tom. Možno ak by toto otvorené a minimalistické divadlo našlo častejšie vhodné využitie, neležalo by Milánčanom tak v žalúdku.
Ak ste článok dočítali až sem, asi už tušíte, prečo je Parco Sempione takým obľúbeným miestom obyvateľov Milána aj jeho návštevníkov. Na atraktívnosti mu pridávajú početné podujatia, ktoré sa tu organizujú. Park bol dejiskom historicky rekordného stolovania, býva tu fašiangový lunapark, konal sa tu festival rozhlasu, Dni kórejskej kultúry, výstava historických veteránov, benefičné varenie rizota, predvianočný trh Oh Bej, oh Bej, a minulý rok sa tu mal uskutočniť aj prvý milánsky autosalón, ktorý sa sem presťahoval z Turína. A to som len tak zbežne zalovila v krátkej pamäti. Jednou z najpestrejších a najobľúbenejších akcií je určite Villaggio Coldiretti. Združenie poľnohospodárskych podnikateľov tu vtedy na pár dní prinesie nefalšovanú atmosféru vidieka. Jarmok s poctivými domácimi špecialitami sprevádzajú ukážky remesiel a nechýbajú ani zvieratká. Zelené pľúca Milána sú jednoducho miestom, kde to žije a dúfajme, bude naďalej žiť.
Najnovšie komentáre