Zeleným srdcom Milána je Parco Sempione. Je najobľúbenejším spomedzi všetkých tunajších parkov. Z časti pre svoju strategickú polohu v centre mesta, za hradbami Castello Sforzesco, ale určite aj preto, že je veľmi pekný, členitý a plný zaujímavých miest. Stretávajú sa tu bežci, psíčkari, domáci aj turisti. Keď sem zablúdite počas slnečných víkendových dní, urobíte si predstavu o Milánčanoch. O tom, akí sú, čo ich baví a ako vedia tráviť voľný čas vo svojom meste.

Park má rozlohu 386-tisíc metrov štvorcových a je budovaný v romantickom štýle na spôsob anglických parkov s jazierkami a veľkými trávnatými plochami. Po Parku Indra Montanelliho pri Piazza Venezia je druhým najstarším verejným milánskym parkom. V roku 1906 sa tu konala svetová výstava EXPO, ktorú si Miláno na inom mieste a v inom čase úspešne zopakovalo.

Okrem bohatej zelene uvádzajú oficiálne zdroje ako príslušníkov fauny len kačky, ktoré hniezdia na brehoch jazierok. Pravdou je, že ich vody sa hemžia aj rybami a dokonca tu žije početná a stále rozrastajúca sa kolónia vodných korytnačiek. Tie ale nepatria k pôvodným obyvateľom. Nanosili ich sem ľudia, ktorí si tohto obojživelníka zadovážili ešte v miniatúrnej forme a keď po čase zistili, že zvieratko rastie a napriek naoko melancholickej náture si vyžaduje aj starostlivosť a čoraz väčší priestor, vypustili ich do “voľnej prírody” (čítaj do jazierka v parku). A tak, ako v niektorých mestách môžete naraziť na túlavých psov či mačky, tu (nedobrovoľne) žijú túlavé korytnačky.

Tento druh vodných korytnačiek, ktorých pôvodným domovom je v americký štát Louisiana, dorastie aj do veľkosti 27 cm. 

Park nie je len miestom na aktívny či úplne pasívny oddych, ale nachádza sa tu aj niekoľko veľmi zaujímavých objektov. Pokúsim sa priblížiť vám ich na dvakrát.

Torre Branca

Biela výhliadková veža je nazývaná aj milánskou eiffelovkou. Postavili ju v roku 1933 pri príležitosti 5. medzinárodnej výstavy Triennale za rekordne krátky čas – len 68 dní – na návrh známeho milánskeho architekta a dizajnéra Gio Pontiho (navrhol tiež budovy na Piazza San Babila či mrakodrap Pirelli). Konštrukcia má výšku 108,6 metra. Jej stavitelia by to boli radi potiahli aj vyššie, obmedzoval ich ale nepísaný zákon, podľa ktorého nijaká stavba v meste nemohla byť vyššia ako socha Madonniny z veže milánskeho dómu. Aj tak to o nejaký ten centimeter prešvihli. Veža najskôr niesla meno Torre Littoria, čo bol obľúbený názov talianskych fašistov. Odvolával sa na „fasces lictori“, starý rímsky symbol zobrazujúci zväzok prútov s pripevnenou sekerou. Ten si náckovia z Apenínskeho polostrova vzali do erbu. Preto po páde režimu premenovali Milánčania stavbu jednoducho na „vežu v parku“.

Torre Branca je označovaná za milánsku “eiffelovku”

Pôvodne bola na vrchole maličká, no ale veľmi obľúbená reštaurácia aj s kuchyňou. Mala len 12 stolov, zato úchvatný panoramatický výhľad na celé mesto. Ten si bolo možné vychutnať aj z terasy nad reštauráciou, v tom čase bez ochranných skiel či iných bariér. Časom konštrukcia chátrala a v roku 1972 ju z bezpečnostných dôvodov nadobro zavreli. Bolo by tomu tak zrejme doteraz, keby sa nenašiel ochotný a bohatý dobrodinec, ktorý sa podujal na jej rekonštrukciu. Výhliadkovú vežu vzal do parády známy milánsky liehovar „Fratelli Branca“, ktorý preslávil najmä dodnes vyrábaný fernet. Vymenili a dotiahli matice, nahradili poškodené trubky, premaľovali, zalakovali a prepudrovali nos a roku 2002 uviedli všetku tú parádu znovu do prevádzky aj s výhliadkovým barom. Ten je už momentálne zavretý a veža slúži výhradne na prehliadky.

Výhliadková terasa Torre Branca poskytuje nádherný panoramatický pohľad na celé mesto.

Otváracie hodiny sa menia v závislosti od ročného obdobia, v prípade mimoriadne veterného počasia je terasa neprístupná. Prehliadka trvá cca 7 min, kvôli kapacite výťahu aj terasy skupiny max. 5 – 6 osôb. Torre Branca má samostatný vchod mimo ohrady parku. (Viac na stránke Torre Branca). Vstupné: 5 euro, v stredu školské výpravy a seniori zadarmo

Nie všetci Milánčania však vedia, že výhliadková veža mala v parku svoju predchodkyňu. Bola ňou Torre Stigler, ktorú dal v roku 1894 pri príležitosti medzinárodnej výstavy postaviť August Stigler, zakladateľ továrne na výťahy a iné mechanické mašiny. Veža mala iba 50 metrov a návštevníkov na výhliadkovú terasu dopravoval prekopnícky hydraulický výťah. Trvalo mu to vyše troch minút. Stavba vydržala v prevádzke až do roku 1924, keď sa výťah pokazil. Mesto ho síce o rok uviedlo do prevádzky, no veža bola čím ďalej, tým menej navštevovaná a keď na druhej strane parku vyrástla vyššia a modernejšia Torre Littoria (Branca), začala chátrať. V roku 1944 ju nadobro zavreli, rozmontovali a kov z jej konštrukcie bol použitý na vojnové účely. Toť nechvalný koniec.

Ponte delle Sirenette

Most morských panien je obľúbeným miestom zamilovaných Milánčanov. Ide o vôbec prvú kovovú mostnú konštrukciu zhotovenú v Taliansku v roku 1841. Pôvodne bol dlhší, viac zdobený a stál na ulici Visconte di Modrone nad jedným z plavebných kanálov. Keď v roku 1930 navigli zakryli, most skrátili, upravili a premiestnili do Parku Sempione. Štyri morské panny pre svoje plne formované postavy hneď po uvedení mosta do prevádzky rozdelili Milánčanov na dve skupiny – ctihodné paničky pri nich cudne až pohoršene klopili zrak, kým mládenci chytali kovové nádhery za prsia, lebo to vraj prinášalo šťastie. Most sa stal vyhláseným miestom na romantické schôdzky a “náhodné” zoznamovanie sa.

Most bol pôvodne dlhší a dekoratívnejší.

Zo štyroch liatinových sôch na moste sú pôvodné iba dve. Jednu zničilo bombardovanie počas druhej svetovej vojny a druhú roku 1948 ukradli. Vcelku úctihodný výkon, keďže vážila 300 kilogramov. V roku 1954 ich nahradili bronzové repliky. Keď tadiaľ pôjdete, skúste si tipnúť, ktoré sú tie pravé. A aby som nezabudla: Hovorí sa, že keď sa na tomto moste pobozkáte, zaručíte si vernosť svojho partnera.

Kypré tvary morských panien vzbudzovali u ctihodných milánskych paničiek pohoršenie.

Arco della Pace

Niekto ho nazýva víťazným, niekto mierovým, v každom prípade je to oblúk :), ktorý uzatvára nádhernú scenériu parku a od ktorého sa rozbieha dlhá ulica Corso Sempione, ktorú by radniční páni čoskoro radi pretvorili na milánske Champs-élysées. Ako ho budete volať vy, si vyberte po tom, ako si prečítate jeho príbeh.

V roku 1806 postavili na dnešnom námestí Porta Venezia oblúk pri príležitosti svadby adpotívneho syna Napoleóna Bonaparte Eugenia de Beauharnais a bavorskej princeznej Augusty. Nuž, hrinakovače ešte neboli v móde, nevkusnej keramiky boli v paláci asi tiež celé haldy a taký oblúk sa v nóbl domácnosti vždy zíde 🙂 . Medzi nami, nešlo o nijakú luxusnú stavbu. Zhotovená bola z drevenej konštrukcie, sadry a plátna. Ale ako sa vraví, darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Každopádne dielo vyvolalo veľký záujem, a tak sa kompetentní ľudia, ktorí mali v tom čase pod placom urbanistický plán, rozhodli, že nasledujúci oblúk umiestnia v krajšej a strategickejšej oblasti. A že investujú aj do fajnovejšieho materiálu.

Arco della Pace stojí na kraji parku, kde sa začína dlhá ulica Corso Sempione.

Príležitosť na seba nedala dlho čakať. V októbri zvíťazili francúzske vojská nad nepriateľom pri Jene a bolo načase zbudovať nejaký ten oblúk. Do jeho dokončenia už nechýbalo veľa, keď sa zrazu rozpadlo Talianske kráľovstvo. Projekt krátko chátral, až sa ho ujal František II., ktorý, samozrejme, zmenil jeho zameranie a venoval ho Viedenskému mieru z roku 1815. Dal takisto v projekte otočiť kone tiahnúce koč zadkom k Francúzsku na znak pohŕdania.  Ako stavba vypálila, už skontrolovať nestihol, lebo roku 1835 zomrel. Na inaugurácií sa roku 1838 zúčastnil rakúsky cisár Ferdinand I. Ani ten si ho veľmi neužil, pretože v roku 1859 francúzsko-piemontské vojsko rozprášilo rakúskeho nepriateľa pri neďalekej Magente a na čele s Napoleónom III. a Vittoriom Emanuelom II. triumfálne naklusalo do Milána práve popod víťazný oblúk. Monument sa tak stal symbolo nezávislosti mesta a jeho oslobodenia sa spod nadvlády Habsburgovcov.

Na reliéfoch víťazného oblúka pracoval aj Camillo Pacetti, autor milánskej Sochy slobody.

Stavbu zdobí niekoľko mramorových reliéfov a sôch pripomínajúcich zásadné udalosti, ako bitku pri Lipsku, Pražský kongres, založenie Lombardsko-benátskeho kráľovstva atď. Sochy sú alegorickými zobrazeniami riek (Po, Ticino, Tagliamento a Adige – uvádzam talianske názvy), mytologických bytostí a víťazstiev. Bronzová socha navrchu znázorňuje šesťzáprah s bohyňou víťazstva Minervou. Dopĺňajú ju štyri víťazné jazdecké sochy. Na námestí stoja aj dve budovy, ktoré slúžili ako colnice. Žiaľ, na rozdiel od Víťazného oblúku v Paríži, milánska stavba nie je sprístupnená verejnosti, kochať sa ňou môžete iba zvonku.

V súčastnosti je námestie okolo oblúka vyhľadávaným miestom na stretnutia a tiež ho s obľubou využívajú skateri a inak športovo nadšení jedinci. Konajú sa tu aj športové a kultúrne akcie – koncerty, flash moby či odmeňovanie víťazov bežeckých súťaží. Stavba zapôsobila aj na amerického spisovateľa Ernesta Hemingwaya, ktorý prišiel do Milána ako dobrovoľník Červeného kríža v roku 1918. Arco della Pace spomína v autobiografickej knihe Pohyblivý sviatok.

Smradľavá fontána

Poslednou atrakciou – neatrakcou, ktorú vám chcem v tomto blogu priblížiť, je fontána so smradľavou vodou (1925), alebo ako hovorí doslovný preklad, s „hnilou vodou“. To je ale veľmi nepresný názov, pretože voda, ktorá z nej vyteká síce smrdí, ale rozhodne nie hnilobou. Napriek nepeknému menu bola v minulosti veľmi vyhľadávaná pre svoje liečebné účinky. Pomáhala pri ťažkostiach močových ciest, dýchacieho ústrojenstva, pri bolestiach žalúdka, problémoch so žlčníkom, dermatitídach, skrátka životabudič v každom smere. Rozbory potvrdili vysoký pomer mangánu a síry, ktorá jej dáva typický zápach (podobne ako napr. vode v piešťanských kúpeľoch). Milánčania sem prichádzali s fľašami a bandaskami, aby mali vzácnu tekutinu pre prípad potreby vždy poruke. Žiaľ, voda neprešla cez novodobé zdravotné štandardy, pretože prekračuje limit výskytu mangánu, a mesto ju nedávno vyhlásilo za nepitnú.

Voda zapáchajúca po pokazených vajciach stále tečie.

Napriek tomu, že zápach okolo fontány je niekedy dosť zreteľný, zhromažďovali sa tu pravidelne politicky angažovaní občania, aby spolu diskutovali o správe mesta a strategických plánoch. Preto ju niektorí prezývali aj “montecitorio“, podľa paláca, v ktorom sídli taliansky parlament. Z viacerých fontán s liečivou vodou sa v Miláne zachovali len ďalšie dve. Jedna z nich stojí dodnes pri Kostole Sant´Angelo a roku 1926 k nej pristavili sochu sv. Františka, ktorý káže vtáčikom. Druhá sa nachádzala na Viale Piceno, no pre stavbu trolejbusovej linky ju presunuli na neďalekú Piazza Emilia. Všetky tri fontány majú rovnakú osemhrannú formu.

Otváracie hodiny Parco Sempione:

október – máj 6.30 – 22.00

jún – september 6.30 – 23.30

(pokračovanie nabudúce)

Pin It on Pinterest

Share This