Miláno je určite mestom s rekordným počtom sôch. Len tunajšia gotická katedrála ich má na fasáde vyše 3.000, na námestiach a v uliciach o ne takisto nie je núdza. Takáto téma by sama o sebe ašpirovala na Nobelovu cenu za nudu, ak by tunajšie sochy neboli také čudné. Na prvý pohľad síce nevzbudzujú záujem, ľahko uniknú pozornosti turistov, a pravdou je, že ani samotní Milánčania často nepoznajú ich tajomstvá. No mnohé sú skutočne kuriózne. Už sme si tu nedávno písali o svätcovi so sekerkou v hlave aj o Leonardovom koňovi či o Soche slobody na fasáde dómu, a teraz sa rozbehneme ďalej.
Kto to vlastne je?
Príkladom za všetky môže byť táto socha v centre Milána, ktorá nijako zvlášť nepriťahuje zraky okoloidúcich, a pritom ide o raritu. Nachádza sa na fasáde Palazzo Giureconsulti na Via dei Mercanti neďaleko katedrály a prezrádza veľa o šetrnosti a praktickom uvažovaní, ktoré majú tunajší ľudia od nepamäti v krvi. Sprievodca vám možno prezradí, že ide o sochu patróna mesta, sv. Ambróza, no to nie je celá pravda. Dielo pôvodne predstavovalo bohyňu spravodlivosti, a teda stvárňovalo ženskú postavu. V čase španielskej nadvlády sa ale dobyvatelia rozhodli, že sa na jej mieste bude lepšie vynímať socha panovníka Filipa II. Aby ušetrili, vymenili len hlavu.
Po príchode napoleonských vojsk do Milána sa scenár opakoval a hlavu španielskeho kráľa vystriedala hlava starorímskeho politika a vraha Júlia Cesara, Marca Brutusa. Tento nápad Milánčanov veľmi nenadchol a jedného pekného rána našli sochu poškodenú. Aby sa predišlo ďalším vandalským činom, preniesli ju do depozitu, kde ostala až do roku 1833. Výklenok zíval prázdnotou a poškodené dielo zapadalo prachom, a tak bolo opäť v režime low-cost opravené a upravené. Telo dostalo hlavu svätca a socha sa vrátila na pôvodné miesto, kde ju môžete vidieť dodnes. Vymenená je nielen hlava, ale aj vystretá ruka, ktorá bola pri preprave poškodená, a tak reštaurátor na jej miesto narýchlo pripevnil ruku z iného, už nepotrebného diela. Toto je príbeh milánskej sochy, ktorá v dejinách štyrikrát zmenila identitu a raz aj pohlavie…
Hovoriaci pán “Zara”
“Scior Carera” (pán Carera) alebo “L´Omm de preja” (kamenný muž), takto familiárne volajú Milánčania toto dielo. Ide o jednu z najstarších sôch v meste a stojí na mieste, kde by ju hľadal len málokto – medzi dvoma výkladmi obchodného domu ZARA v nákupnej pasáži Corso Vittorio Emanuele II. Socha pochádza z rímskeho obdobia (3. storočie) a zobrazuje postavu muža v tunike. Chýbajú mu ale ruky a hlava nie je pôvodná. Tá súčasná bola dorobená až v stredoveku. Ako vidíte, bola to v tých časoch zaužívaná prax, recyklovať staré stavby a sochy. Prvá písomná zmienka o jej existencii siaha do roku 1197, keď sa nachádzala v dnes už nejestvujúcom Kostole di San Giorgio al Pozzo Bianco na via San Pietro all’Orto. Počas dejín sa často sťahovala, až roku 1950 zakotvila na súčasnom mieste.
Výnimočná je nielen pre svoj vek, ale Milánčania ju poznajú aj ako “hovoriacu sochu”. Súvisí to so o starým zvykom zo 16. storočia pochádzajúcim z Ríma. Tamojší obyvatelia tam pri šiestich sochách nechávali písomné odkazy kritizujúce vtedajšie pomery. (Takže odveký spor, čo bolo skôr – facebook alebo meme, je vyriešený.) Najznámejšou z nich bola socha Pasquina, preto sa lístočky nazývali aj “pasquinate“. Milánsky “kamenný muž” prebral túto úlohu počas rakúskej nadvlády. Vtedy mu ešte chýbal podstavec, a ľudia mu vešali svoje lístočky so satirickými odkazmi na vládu či významných predstaviteľov spoločnosti na krk alebo nohy. Preto bola roku 1830 socha umiestnená do výšky, aby na ňu nebolo možné dosiahnuť.
Dejiny sochy približuje krátky text na podstavci a pod nohami je vytesaný Cicerov výrok: CARERE DEBET OMNI VITIO QVI IN ALTERVM DICERE PARATVS EST (Kto je pripravený hovoriť proti inému, musí byť zbavený akejkoľvek viny). Z prvého slova tohto citátu vzniklo skomoleninou familiárne pomenovanie sochy: Pán Carera.
L.O.V.E.
Nie je to to, ako to vyzerá, a ani to nevyzerá tak, ako sa to volá. Milánčania poznajú toto dielo ako “Dito” – prst, hoci jeho oficiálny názov je L.O.V.E. Pôvodne išlo o dočasnú inštaláciu, napriek počiatočným protestom tam ale stojí dodnes a postupne sa stala súčasťou koloritu mesta. Socha má 11 metrov a na jej zhotovenie bol použitý mramor z Carrary. L.O.V.E. je podľa autora diela Maurizia Cattelana skratkou štyroch slov – libertà, odio, vendetta, eternità (sloboda, nenávisť, pomsta a večnosť), no to je tak všetko, čo na túto tému umelec povedal. Pri svojich výtvoroch sa totiž tak trochu alibisticky spolieha na interpretáciu a pochopenie svojho publika.
V tomto prípade je kontext pomerne jasný, ruka, ktorá dvíha prostredný prst, stojí uprostred Piazza Affari – finančného centra Milána (i celého Talianska) pred budovou obchodnej burzy a postavili ju tu roku 2010 v čase príšernej hospodárskej recesie. Okrem toho je toto miesto žiarivým príkladom architektúry fašistického obdobia a socha zobrazuje gesto nacistického pozdravu. Všetky prsty, okrem prostredníka, akoby korodovali vplyvom času. Autor, ako sa na moderného umelca patrí, túto interpretáciu nikdy nepotvrdil ani nepoprel.
Okrem kontroverzného milánskeho prostredníka ho preslávilo aj dielo “Amerika” – wc pozlátené 18 karátovým zlatom, určené pre návštevníkov Guggenheimovo múzea. Napriek tomu, že vážilo úctyhodných 103 kg, bolo minulý rok ukradnuté. Nevedno, či sa umelec týmto počinom vyhádzal z peňazí, no jedno z jeho najnovších diel bolo naozaj úsporné. Jednalo sa o banán prilepený na stenu izolepou. Inštalácia bola ocenená na 120-tisíc dolárov, ale kúpiť si ju už nemôžete. Vyrobiť áno.
Michelangelov testament
Ten rozdiel ani nemôže byť väčší – nádherná a dokonalá pieta vo vatikánskej Bazilike sv. Petra a milánska “Pieta Rondanini”. Pritom obe sú dielom toho istého umelca. Keď Michelangelo Buonarroti vytesal z mramoru Madonnu s mŕtvym telom Ježiša, ktorú dnes môžete obdivovať vo vatikánskej bazilike, mal len čosi cez dvadsať rokov. Mnohí z jeho súčasníkov nechceli veriť, že také bezchybné dielo mohlo vzniknúť pod rukami tohto mladíka. Preto autor dodatočne svoj výtvor podpísal a na štóle Panny Márie môže pozorné oko dodnes identifikovať slová: MICHAEL.A[N]GELVS BONAROTVS FLORENT[INVS] FACIEBAT (Zhotovil Florenčan Michelangelo Buonarroti). Pieta Rondanini je diametrálne odlišná – len hrubé rysy v chladnom kameni ako náznak budúceho diela.
V posledných rokoch svojho života sa Michelangelo venoval sochárstvu iba príležitostne a výlučne pre súkromné účely. Vedel, že sa jeho pozemské putovanie blíži k cieľu a chcel vytvoriť Pietu, ktorá by zdobila miesto jeho posledného odpočinku. Práve tento typ sochy bol v tom čase veľmi populárny ako náhrobok, veď aj slávna vatikánske súsošie malo stáť na hrobe francúzskeho kardinála Jeana de Bilhères.
Okolo roku 1550 sa pokúsil vytesať prvú sochu, ktorá sa však pre vadu kameňa rozbila. Ani ďalšia verzia umelca neuspokojila. Okolo roku 1554 začal pracovať na ďalšom diele a upravoval ho až do svojej smrti. Tá ho zastihla skôr, než stihol Pietu dokončiť. Mal 89 rokov. Michelangelo Buonarroti bol pochovaný vo Florencii a náhrobok v Bazilike Santa Corce vyrobil Giorgio Vasari. Nezdobí ho “pieta” ale alegorické plačúce postavy zobrazujúce umenie. Nedokončená socha bola katalogizovaná a premiestnená do depozitu, kým ju roku 1744 nekúpila šľachtická rodina Rondanini (odtiaľ jej súčasný názov). Putovala po viacerých majiteľoch až sa ju roku 1952 získalo mesto Miláno. Publiku však bola predstavená až o pol storočia neskôr po dôslednej rekonštrukcii.
Napriek tomu, že črty sochy sú v niektorých častiach badateľné len v hrubých náznakoch, citlivý pozorovateľ dokáže rozpoznať autorov zámer – vytvoriť dielo zobrazujúce stojacu Ježišovu matku podpierajúcu synovo mŕtve telo, oboch spojených v jedno v chladnom kameni. Oproti vatikánskemu dielu stelesňuje oveľa viac utrpenia a bolesti a je považovaná za Michelangelov testament. Pietu Rondanini môžete vidieť na prvom nádvorí (Cortile delle Armi) Castello Sforzesco v priestoroch bývalej nemocnice z obdobia španielskej nadvlády.
Toto nie je Napoleon
Vyzerá ako jedna z mnohých sôch, ktoré ste na svojich cestách zazreli a ešte zazriete. Chlap na koni, ktorý určite má nejaké meno, ale to nie je dôležité. Pamätník Vittorio Emanuele II. na Piazza Duomo má však nielen veľmi privilegovanú polohu, ale ukrýva aj kuriózne tajomstvo, o ktorom väčšina ľudí, ktorí dennodenne prechádza námestím, nemá ani tušenia.
Jazdecká socha s piedestálom tu bola umiestnená roku 1893, pätnásť rokov po smrti talianskeho kráľa z rodu Savojských. Vittorio Emanuele II. je zachytený v momente, keď brzdí svojho koňa, aby sa obrátil k vojakom a povzbudil ich v napredovaní v bitke na San Martino, ktorá bola poslednou kapitolou v druhej vojne za nezávislosť Talianska. Hoci aj toto sú fakty, ktoré nie každý Milánčan nosí vo svojej hlave, prekvapením nie je samotná socha, ale to, čo je pod ňou. Roku 2011 pri bežnej údržbe zistili pamiatkári, že monument nie je v optimálnom stave. Vyžadoval si výraznejšie zásahy, aby sa jedného pekného dňa nestalo, že sa panovník nedobrovoľne zosunie z podstavca aj so svojim koňom a pripíše tak kuriózny zážitok do cestovateľského denníka náhodného turistu.
Keďže reštaurátori nechceli presúvať sochu na zem, rozmýšľali, kadiaľ sa asi dostal von robotník, ktorý na monumente zaskrutkoval poslednú maticu, a že by relatívne použili rovnakú cestu. Tak objavili to, čo sa nezachovalo v nijakých mestských záznamoch ani urbanistických archívoch. Pod pamätníkom je podzemná chodba. Čo podzemná chodba, hotový apartmán. Spleť siedmich miestností s arkádami z červenej tehly tvorí malý labyrint. Tadiaľto vchádzali a vychádzali robotníci, ktorí v 19. storočí pracovali na monumente a tu – v hĺbke 4 metre pod úrovňou námestia – sa schovávali pre nepriazňou počasia, aby si dopriali chvíľu oddychu či výživný olovrant.
Objav tajných miestností a chodieb bol nielen veľkým prekvapením, no mestu tiež ušetril nemalé peniaze pri sanácii sochy. Uvažovalo sa tu aj nad umiestnením odpudzovača holubov, ku ktorému evidentne nikdy nedošlo, alebo sa naň vtáci úspešne adaptovali. Monumento Vittorio Emanuele II. je pre svoju dominantnú pozíciu na Piazza Duomo obľúbeným miestom stretnutí. Ľudia si tu často dohadujú schôdzky slovami: “Stretneme sa pod Napoleonom”. Pre typický tvar klobúka, ktorý bol v tých časoch v móde, si totiž savojského kráľa mýlia s francúzskym panovníkom.
Toto je Napoleon
Milánska Pinacoteca di Brera je označovaná aj ako taliansky Louvre. Ide o najväčšiu a najbohatšiu galériu v meste. Vznikla oficiálne roku 1809, aj keď zbierka obrazov tu jestvovala už od roku 1776. O jej najväčší rozmach sa postaral Napoleon Bonaparte, ktorý chcel, aby tu boli vystavované diela významných umelcov z území pod francúzskou nadvládou. Práve on povýšil zbierky umenia na štátnu záležitosť. Predtým boli totiž kolekcie obrazov a iných výtvarných diel len vecou aristokratov a súkromníkov. Tak sa práve Pinacoteca di Brera stala prototypom prvého národného múzea v Taliansku, kde je vlastníkom diel štát a umenie slúži ako didaktický prostriedok prístupný širokej verejnosti.
Aby sa na tento a iné jeho pozoruhodné činy v Miláne nezabudlo, nechal sa Napoleon zvečniť jedným z najlepších sochárov tých čias, Antoniom Canovom. Socha, ktorá zobrazuje panovníka ako rímskeho boha Marsa, sa na pôvodný model veľmi nepodobá. Bonaparte je stvárnený nahý a v ruke drží guľu s okrídlenou bohyňou víťazstva. Šikovný sochár vytesal samoľúbemu cisárovi vypracované svaly a doplnil preriednuté vlasy. Prečo sa vlastne Napoleon nepodobá sám na seba?
Paradoxne Canova pracoval na soche v cisárovej prítomnosti, teda sa mohol bezprostredne konfrontovať so svojim modelom. K Napoleonovi však prechovával zášť, ktorú vyjadril práve tým, že ho zidealizoval do tej miery, až potlačil všetky jeho charakteristické fyzické črty. Socha bola pôvodne zhotovená pre pompéznu prestavbu priestoru za parkom Sempione a mala stáť na veľkolepom Foro Bonaparte. Nákladný projekt sa však realizovať nepodarilo, a tak ju cisárov synovec, Napoleon III. dal umiestniť v strede nádvoria galérie, kde ju môžeme obdivovať dodnes.
Žiarivkami proti terorizmu
Ak sa spolu s tisíckami používateľov Tripadvisoru pýtate “prečo?”, tak pre toto: Asi najčudnejšia socha vzhľadom k tematike stojí trochu mimo hlavných ťahov. Zvláštne dielo sa volá “L´uomo della Luce” – “Muž svetla” a zobrazuje postavu, ktorá sa usiluje udržať rovnováhu na kovovom tráme nesúc na pleci 17 žiariviek. Je venované všetkým obetiam terorizmu a atentátov a stojí na Largo 11. settembre. Čo má toto stvárnenie spoločné so systematickým militantným zastrašovaním?
Na to by asi najlepšie odpovedal samotný autor, španielsky umelec Bernardì Roig. No vysvetlenie sa ponúka, keď sa bližšie pozriete na jeho sochársku aktivitu – polonahý muž v montérkach so žiarivkami na pleci je jej ústrednou postavou. Mohlo byť Miláno bez neho? Očividne nie, a tak tu balansuje na klade pred budovou metropolitnej administratívy. Socha bola odhalená 27. júla 2008 na výročie teroristického atentátu na Via Palestro. Išlo o čin v réžii sicílskej mafie Cosa Nostra a zahynuli pri ňom piati ľudia. Najskôr stála v záhradách za Palazzo Isimbardi, na súčasné miesto bola preložená 9. mája 2009 na výročie smrti politika Alda Mora. Ten bol roku 1978 unesený a neskôr zavraždený. Za páchateľov zločinu označili teroristickú sieť Brigatte Rosse (Červené Brigády).
Dielo je síce zvláštne, no zároveň efektné. Chlap na tenkej klade nesie svetlo, pritom sám kráča do tmy. Žiarivky na pleci sú stále zasvietené, takže večer a v noci je dojem silnejší. Zhasnú sa len na výročie smrti Alda Mora. Námestie sa volá Largo 11. settembre po obetiach útoku na newyorský World Trade Center. V podstate je to tu koncentrácia spomienok na obete teroristických atentátov, ktorých počet je, žiaľ, každým rokom vyšší.
Šijem, šijem pomaličky…
Nevie, či tiež ešte ovládate naspamäť text najkrajšej detskej knižky “Môj macík” od Márie Rázusovej-Martákovej, no nasledujúca socha ako by bola stelesnením jej prvých riadkov. Cestu pred stanicou Cadorna neďaleko mestskej pevnosti Castello Sforzesco zošíva monumentálna niť. Ihlu na tomto mieste zapichli manželia Claes Oldenburg e Coosje van Bruggen a vy už asi tušíte, že to neboli Taliani. Dielo je vysoké 18 metrov a na dĺžku meria 86 metrov. Dvojica Američanov so švédskymi a holandskými koreňmi si takto chcela uctiť povestnú milánsku pracovitosť a úspechy predovšetkým v odevnom a módnom priemysle. Ago, filo e nodo – Ihla, niť a uzol – je tu od roku 2000, keď priľahlá železničná stanica prešla rozsiahlou rekonštrukciou. Tri farby zároveň odkazujú na tri linky podzemnej dráhy, ktoré sú v Miláne rozlíšené podľa farieb. Dnes by už bola cverna o čosi silnejšia, lebo k žltej, zelenej a červenej linke, pribudla fialová a o niekoľko týždňov budú otvorené aj prvé tri zastávky na najnovšej modrej trase. To už by ale asi chcelo aj väčšiu ihlu.
Aj keď je súsošie poctou milánskej usilovnosti a húževnatosti, samotní Milánčania ho prijali kriticky. Čo, napokon, tiež zodpovedá ich náture. Napriek tomu, že sú tunajší obyvatelia pokrokovo zmýšľajúci a otvorení novým nápadom, v kútiku duše sú stále veľkí tradicionalisti, a tak spočiatku väčšinou každú novinku ofrflú, potom si zvyknú a nakoniec si ju obľúbia. Podľa architektky Gai Aulenti je dielo tiež metamorfózou bájneho “biscone”, kríženca draka a hada požierajúceho dieťa, ktorý je hlavným symbolom Milána. No nech pozerám, ako pozerám… 🙂
Najnovšie komentáre