Leonardo da Vinci mal portfólio plné zaujímavých diel, objavov a vynálezov. V Miláne môžete na jeho odkazy naraziť takmer na každom kroku. Toto je však príbeh diela, ktoré nedokončil.

“Leonardov kôň” – pod týmto menom je známa (či skôr neznáma) obrovská socha koňa na milánskej dostihovke neďaleko futbalového štadióna vo štvrti San Siro. V skutočnosti ju Leonardo da Vinci nevytvoril, aj keď je jeho projektom silne inšpirovaná. Zato nesie niekoľko svetových prvenstiev, no hlavne má za sebou stáročný príbeh plný sklamaní a veľkej tvrdohlavosti.

Jedným z najnavštevovanejších miest celého Apenínskeho polostrova je milánske Cenacolo pri dominikánskom Kostole Santa Maria delle Grazie. Vy už viete, že je to preto, že sa v jeho refektári nachádza Da Vinciho Posledná večera. Tvorba svetoznámej nástennej maľby zobrazujúca Krista s jeho apoštolmi trvala umelcovi štyri roky (za takmer rovnaký čas vymaľoval jeho kolega Michelangelo celý strop Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne). Nebola to ale náročnosť diela, ktorá mu zabrala toľko času. Leonardo nebol žiadny “šuchtoš”, no pre jeho precíznosť a posadnutosť po dokonalosti mu niekedy objednávky trvali pridlho, čo klientom neraz parádne liezlo na nervy. Druhou slabosťou toskánskeho umelca bola veľká sféra záujmov, čo mu pirnášalo veľké rozptýlenie. V praxi to znamenalo, že behal do jedného projektu k druhému. Pri rozmaľovanej Poslednej večeri strávil neraz celé dni, no inokedy len dobehol, poopravil pár ťahov a odišiel. Jeho myseľ totiž zamestnával iný, dôležitejší projekt – jazdecká socha.

Leonardov kôň pred dostihovou dráhou vo štvrti San Siro.

Poviete si, je tam toho, sochy koní stoja na každom druhom námestí, pre Leonarda to musela byť hračka. Toto dielo však malo predčiť a zatieniť všetky, ktoré boli dovtedy vytvorené. Malo ísť o gigantickú bronzovú sochu, vysokú takmer desať metrov, dokonalú svojim spracovaním. Odliata mala byť v celku, čo bola nesmierna výzva vzhľadom na vtedajšie technologické možnosti. Išlo o zákazku od Leonardovho mecenáša Ludovica Mora. Monument mal byť poctou jeho otcovi Francescovi Sforzovi a mal stáť na námestí pred milánskym hradom. Hoci Moro chcel, aby socha stelesňovala jazdca na koni, Leonardo sa ale najskôr osobitne venoval zobrazeniu zvieraťa. Navštevoval najlepšie stajne, študoval anatómiu, hľadal najlepšiu pózu, pri ktorej vyniknú svaly a šľachy. Z množstva zachovaných náčrtov vyplýva, že najskôr chcel vytvoriť sochu koňa, ktorý sa stavia na zadné. Vzhľadom na problémy so stabilitou tak mohutného diela však od tejto myšlienky neskôr upustil.

Zas to trvalo na objednávateľov vkus trošku pridlho, a tak roku 1491 pri príležitosti svadby Anny Márie Sforza s Alfonsom I. d´Este predstavil Da Vinci hlinený model, aby dokázal, že sa len tak nepofľakuje. Keď ho vystavili na verejnosti, vzbudil veľký rozruch a obdiv. Socha merala skoro osem metrov. Stačilo len pokryť ju bronzom a dielo by bolo hotové. Vraví sa však, že 100 ton bronzu určených na monument do Milána nikdy nedorazili. Kvôli schyľujúcej sa vojne s Francúzmi boli na poslednú chvíľu použité na výrobu zbraní. Táto verzia je pre Da Vinciho imidž priaznivejšia, nie je však úplne pravdivá. Hoci musel Miláno opustiť a gigantický hlinený kôň padol za obeť nepriateľským vojakom, ktorý si z neho urobili terč (lebo taký obrovský teč musí predsa trafiť každý, čo rozhodne zdvihne sebavedomie), Leonardo vedel, že dokončenie diela bolo technologicky takmer nemožné.

Socha mala mať mohutné rozmery a odliata mala byť v celku, čo bolo v tej dobe prakticky technologicky nemožné.

Najväčším problémom bolo odliatie sochy v jednom kuse, s výnimkou chvosta. Zliatina totiž musela mať konštatnú teplotu počas celého procesu. Ťažkosti spôsobovala aj hmotnosť celého monumentu. Hoci sa snažil minimalizovať vrstvu bronzu potrebnú na pokrytie sochy pri zachovaní všetkých detailov, dielo by bolo stále príliš ťažké. Leonardo študoval dve možnosti ako odliatok zhotoviť, a to vo vertikálnej aj horizontálnej polohe. Ani jedna však nebola ideálna. Aj keď bol Leonardo žiakom Verrocchia, jedného z najlepších sochárov a odlievačov tej doby, nevedel sa pohnúť z miesta. Zo zápiskov, ktoré sa zachovali, je zrejmé, že myšlienka na pompéznu jazdeckú sochu ho prenasledovala ešte dlhé roky, v podstate až do jeho smrti. No, čo je svet svetom, chodí to tak, že geniálne myšlienky často nejdú ruka v ruke s technologickým pokrokom, a tak Leonardov kôň spolu s lietajúcimi strojmi a ostatnými vychytávkami ostali dlho len na papieri.

Ak by ste si lámali hlavu nad tým, ako by Leonardo vo svojej dobe mohol vytúženú sochu koňa zrealizovať, Dott. Mario Taddei z inštitútu Leonardo 3 vám to vysvetlí na tomto “veľmi jednoduchom” modeli.

A tu by mohol zazvoniť zvoniec a rozprávke o gigantickom koňovi by bol koniec. Ale nie je. Štyristopäťdesiat rokov od Da Vinciho smrti si myšlienku jeho nedokončeného diela vzal k srdcu milovník umenia a bývalý pilot amerického letectva Charles Dent. Rozhodol sa, že na počesť renesančného génia sochu dokončí. Vyhlásil crowfunding, ktorý po dlhých 15 rokoch vyniesol 2,5 milióna dolárov. Vyhľadal najlepších odborníkov na Leonardovo dielo, ktorí mali skompletizovať zachovalé umelcové náčrty. Zámer bol naozaj ušľachtilý – vytvoriť monumentálnu sochu ako dar mestu Miláno. Žiaľ, ani Charles Dent sa nedočkal realizácie svojho projektu, pretože roku 1994 zomrel. Karma alebo čo…

Do tretice všetko dobré, vraví sa. Na scénu totiž vstúpil Frederik Meijer, majiteľ siete supermarketov, ktorý nad dielom prevazal patronát a doplnil chýbajúce financie. Realizáciou sochy poveril newyorskú sochárku japonského pôvodu Ninu Akamu. Z jej dielne vzišli tri žrebce – jedna socha bola určená pre Miláno, druhá do michiganského parku v Gran Rapids, v ktorom Meijer zhromaždil kópie diel najznámejších moderných svetových sochárov, a tretia, v „miniatúrnej“ mierke cez dva metre, putovala do umelcovho rodiska pri Florencii.

Leonardovho koňa v michiganskom parku v Gran Rapids volajú aj “American Horse” a ako ste si určite všimli, je bez podstavca, ale zato sa na ňu môžete beztrestne vyštverať. (Credits: Flickr, Rachel Kramer)

A tak konečne roku 1999, 480 rokov po smrti Leonarda da Vinciho, dostalo Miláno svoj bronzový kolos. Treba poznamenať, že monument nie je verným spracovaním Leonardových skíc. Takisto bol odliaty v siedmich kusoch, ktoré boli následne zvarené. To Da Vinci nechcel. No napriek tomu ide o veľkolepé dielo, podľa niektorých zdrojov najväčšiu sochu koňa s podstavcom na svete. Mosadzné tabuľky na ňom obsahujú mená všetkých šľachetných darcov, ktorí si viac než 15 rokov odtŕhali hamburgery od úst, len aby realizovali Leonardov sen a venovali Milánčanom výnimočnú sochu.

Napokon sa všetko dobre skončilo, mohli by si vydýchnuť Da Vinciho fanúšikovia. Zdá sa však, že nad Leonardovym koňom sa vznáša akási temná kliatba. Keď dielo konečne dorazilo do Milána, rozpútala sa ohnivá diskusia, kam ho vlastne umiestniť. Logicky sa ponúkalo riešenie, postaviť sochu pred Castello Sforzesco, kde mala historicky spočinúť podľa želania jej objednávateľa. No asi bola nedeľa alebo sa na príslušnom úrade pre umiestňovanie koní práve ocitol súdruh, ktorý si nelámal hlavu prílišnou kreatívitou, a tak sa rozhodlo ako sedliacky rozum velí – kôň patrí na dostihovku.

Lozenie po milánskej soche zakazuje táto tabuľa. 

Zatiaľ čo kolosálna socha v americkom parku pritiahla len v roku 2017 vyše dva milióny turistov, jej milánska dvojička napriek svojim monumentálnym rozmerom roky rokúce unikala pozornosti turistov a návštevníkov lombardskej metropoly. Dokonca mnohí Milánčania ani len netušili o jej existencii. Jazdecký komplex má najlepšie roky za sebou a socha s pohnutou históriou tu pôsobí síce majstátne, no zároveň nakonečne smutne a opustene. Už dlhé roky sa nadšenci pre Leonardovo dielo, historici a umelci snažia o jej preloženie na dôstojnejšie a v rámci historického kontextu adekvátnejšie miesto. No keďže si z nej za ten čas správca dostihového a jazdeckého areálu urobil svojho maskota a združenie občanov za valorizáciu štvrte San Siro si ju tiež obľúbilo, Da Vinciho fanklub nakoniec ťahal za kratší koniec. Socha ostáva pred vchodom na tribúny.

Leonardov kôň v dizajnérskom prevedení Andreu Mancusa a módneho štúdia Miaoran na Piazza XXIV. Maggio je ustajnený nedaľeko milánskeho prístavu Darsena…

Pri príležitosti 500-výročia smrti renesančného umelca, konštruktéra a vynálezcu sa jej však dostalo trošku viac popularity. Počas nedávneho Design weeku vytvorilo trinásť svetových dizajnérov jeho prenosnejšie kópie. Tie teraz postupne nachádzajú svoje miesto v rôznych častiach Milána a stávajú sa postupne turistickou atrakciou.

… a v prevleku za jednorožca z ručne spracovaného skla od Simone Crestaniho v átriu štátnej univerzity.

Ak by ste sa rozhodli pozrieť si unikátnu sochu na vlastné oči, nachádza sa v štvrti San Siro, blízko známeho futbalového štadiónu. Vystúpite na zastávke „Ippodromo“ fialovej linky metra a vydáte sa stále rovno pozdĺž múra zdobeného graffti (ide mimochodom o najdlhší „murales“ v Európe), ktorý vás dovedie priamo pred dostihový areál.