Zelená je tráva…

…futbal to je hra. O tom by Milánčania vedeli čo-to povedať. Veď nenadarmo tu vznikli dva dnes popredné futbalové kluby – AC Miláno a Internazionale (Inter). Ich domovom je jeden z najslávnejších štadiónov na svete. Rozprávanie o tunajšom futbale však začneme na Stazione Centrale, milánskej hlavnej stanici. A to nie kvôli tomu, že by odtiaľ bolo najlepšie spojenie na San Siro (lebo nie je), ale preto, že dejiny milánskeho futbalu sa začínali písať práve tu, na starom trávniku „Campo Trotter“. Nachádzal sa totiž presne tam, kadiaľ dnes prechádzajú denno-denne tisícky cestujúcich.

Polyfunkčné ihrisko slúžilo v prvom rade na dostihy a strelecké disciplíny, futbalistov na ňom len tolerovali. Nemali prístup do šatní ani iných štruktúr, ktorých bolo beztak málo. A tak na zápasy prichádzali už v športovom úbore, alebo sa prezliekali po pivniciach neďalekej fabriky či len tak, v rohu ihriska. Ani diváci nemali ktovieaký komfort. Na druhej strane, za vstupné neplatili ani cent, pretože chýbala pokladňa a aj hlavný vstup. Futbalové bránky tvorili tri podoprené tyče, ktoré sa vždy po zápase rozmontovali a odniesli, aby ich nikto v noci neukradol. Siete sa nepoužívali, čo bolo v tom čase v Taliansku štandardom. Starší z milánskych klubov, AC Miláno, tu hrával prvé dva roky od svojho vzniku. Svojim spôsobom to boli celkom pekné časy, keď futbal bol iba hra, nikto nebol celebrita, nešlo o peniaze a dôležitá bola len radosť a nadšenie na trávniku i v hľadisku.

V dnešných charakteristických formách štadióna by ste už ťažko našli náznaky pôvodnej štruktúry.

Prešli viac ako dve desaťročia, počas ktorých sa futbalisti pendlovali po rozličných milánskych trávnikoch a ihriskách. Až roku 1925 sa rozhodlo, že mužstvo potrebuje a zaslúži si nový vlastný štadión. Vyrástol aj na dnešnú dobu za rekordne krátky čas, niečo vyše roka. Štruktúru tvorili štyri tribúny, z toho jedna čiastočne zastrešená. Keďže išlo o súkromný projekt klubu, bol navrhnutý výlučne pre futbalové zápasy. Nemal teda atletickú dráhu ani priestor pre iné športové disciplíny a kontakt publika s hracou plochou bol od začiatku takmer bezprostredný. Kapacita štadióna bola 35-tisíc divákov. Prvým zápasom, ktorý sa na tunajšom trávniku odohral, bolo, ako inak, domáce derby AC Milano proti Internazionale Milano (Inter).

Štadión bol vlastníctvom AC Milano, ktorý ho roku 1935 previedol na mesto a to je dodnes jeho majiteľom. Keďže futbal bol v Taliansku na vzostupe, radní páni sa plesli po vrecku a zainvestovali do prestavby. Pridaním štyroch oblúkov zvýšili kapacitu na 55-tisíc miest. Po druhej svetovej vojne sa štadión stal aj domovom druhého milánskeho futbalového mužstva Interu Miláno a dva kluby sa na ňom striedajú dodnes.

Štadión Giuseppe Meazza, známy ako San Siro, je nazývaný aj “futbalovým chrámom”

Masívnym restylingom prešla štruktúra roku 1955. Pribudol ďalší prstenec, ktorý čiastočne prekrýval nižšiu staršiu tribúnu. Štadión mohol pojať až 60-tisíc divákov. Roku 1980 dostal predtým bezmený futbalový stánok svoje meno. Mesto ho venovalo milánskemu hráčovi z 30-tych rokov Giuseppe Meazzovi, ktorý počas svojej športovej kariéry obliekal dresy oboch domácich klubov, a rovnako hájil aj farby talianskej reprezentácie a neskôr sa stal trénerom.

V roku 1990 bolo Taliansko usporiadateľom futbalových majstrovstiev sveta. V Miláne sa najskôr rozmýšľalo o postavení nového štadióna. Po tom, ako od tejto myšlienky organizátori upustili, začalo sa s veľkou prestavbou San Sira. Projekt mal byť okrem funkčnosti a modernizácie aj architektonicky zaujímavý a príťažlivý. Pristúpilo sa k stavbe tretieho prstenca a zastrešeniu všetkých tribún. Štadión dostal charakteristické oporné stĺpy s vnútornými schodiskami, ktoré držali najvyššiu tribúnu, nový systém osvetlenia aj kvalitný trávnik s reguláciou teploty. Roku 2008 sa uskutočnili ďalšie úpravy na prispôsobenie moderným štandardom UEFA a počet miest vzrástol na 80.018, čím sa stal najväčším štadiónom v krajine. V rokoch 2011-14 bol vymenený trávnik a o rok neskôr pribudli tzv. ground box, sedadlá, ktoré umožňujú sledovať hru prakticky na hranici hracej plochy.

Šatňa staršieho milánskeho klubu AC Miláno prešla len nedávno rekonštrukciou, no kreslá sú staršieho dáta.

Štadión je všeobecne známy ako San Siro, podľa názvu štvrte, v ktorej sa nachádza. Bol dvakrát bol dejiskom majstrovstiev sveta vo futbale a raz európskeho šampionátu, štyrikrát na tu konalo finále Ligy majstrov a rovnaký počet finálových zápasov Pohára UEFA. Mimo sezóny je využívaný aj na organizáciu kultúrnych podujatí.  V roku 2009 ho britský denník The Times označil za najkrajší futbalový chrám na svete. Hoci má už svoj vek, stále pôsobí majestátnym dojmom a atmosféra pri vypredaných zápasoch je neopakovateľná. Tribúny nemajú vizuálne bariéry a z každého miesta je zaručený vynikajúci výhľad na hraciu plochu (Na tejto stránke si môžete overiť, aký výhľad poskytuje tá-ktorá tribúna. Stačí, keď ťuknete na “oko” a otvorí sa vám fotografia s výhľadom). Vďaka absencii atletickej dráhy či iných viditeľných ohraničení má divák pocit, akoby bol bezprostrednou súčasťou zápasu.

Oficiálne zdroje píšu, že trávnik je kombináciou prírodnej a umelej trávy. Pravda je taká, že celú hraciu plochu tvorí živý porast, ktorý je ukotvený syntetickými niťami. Ide o nejaký veľmi vymakaný holandský systém “Desso GrassMaster”, ktorý vám tu nebudem opisovať 🙂 Umelá tráva je len na okrajoch pred striedačkami. Vzhľadom na to, že hracia plocha je počas dňa čiastočne v tieni a tiež pre prípad dlhšieho nepriaznivého počasia, je trávnik podľa potreby osvetľovaný špeciálnymi lampami, ktoré podporujú fotosyntézu a rovnomerný rast. Štadión je denne prístupný verejnosti. Prehliadka vedie cez press centrum, hráčske šatne cez tunel až na tribúny a okraj hracej plochy. Súčasťou je aj malé múzeum so zvrškami najvýznamnejších hráčov, ktorí obliekali dresy dvoch milánskych klubov. Ide o vôbec prvé múzeum v Taliansku, ktoré bolo otvorené v priestoroch futbalového štadióna (1996). Zistíte tu, že futbalisti si na kopačky zvyknú vytlačiť mená svojich detí, že futbalový outfit prešiel až do dnešných časov veľmi zaujímavým vývojom, že prvé dresy pripomínali véčkové pulóvre ženského strihu alebo detvianske kroje s holým pupkom. S tým rozdielom, že pupok vidno nebolo, lebo ho prekryli neforemné trenírky vytiahnuté takmer pod pazuchy 🙂 Nehovoriac o tom, že v prvopočiatkoch tvorila futbalový úbor oversize košeľa, krátke nohavice po kolená a niekedy aj baretka. 🙂

Susedná šatňa Interu Miláno pôsobí sparťanským dojmom.

Ak ste už navštívili iné svetové štadióny, zarazí vás možno fakt, že šatne oboch mužstiev pôsobia dosť strohým dojmom. Nemajú luxus mozaikovej výzdoby kúpeľní zo San Bernabeu ani špičkové regeneračné zázemie turínskeho Allianz Stadium. Je to preto, že obe mužstvá trénujú  a zdržiavajú sa v iných štruktúrach a na San Siro prídu iba odohrať zápas. Hoci každý hráč má pridelené miesto v šatni a svoju skrinku, tie sú často prázdne a každý si sadne, kde uzná za vhodné. Na štadióne je, samozrejme, aj tretia šatňa pre hosťujúci tím a ďalšia pre rozhodcov. Okrem zóny pre hráčov a návštevníkov sú k dispozícii aj priestory na súkromné akcie, ako oslavy narodenín, firemné podujatia a pod. Štadión i múzeum si môžete pozrieť individuálne, na každom kroku narazíte na ochotných mladých stewardov ovládajúcich niekoľko svetových jazykov. Mesto si na tomto servise veľmi zakladá a zatiaľ čo mnohé z múzeí a iných turistických atrakcií čoraz viac využívajú mobilné aplikácie e audiosprievodcov, na štadióne San Siro sú vám k dispozícií živí asistenti. Veľmi ochotne s vami podebatia a zodpovedia na všetky otázky. Náročnejší návštevníci si môžu objednať VIP prehliadku, pri ktorej dostanú osobného sprievodcu a na záver aj trochu trávy (viď foto 🙂 ).

Po absolvovaní VIP prehliadky alebo súkromnej akcie v priestoroch štadiónu dostanete ako darček aj trochu trávy 🙂 Konkrétne ide o osivo, z ktorého vám vyrastie rovnaký trávnik, ako ten na San Siro. Už sa neviem dočkať!

Okrem futbalových zápasov bol štadión dvakrát dejiskom zápasov talianskej reprezentácie v rugby a v šetsťdesiatych rokoch sa tu konali aj boxerské stretnutia. Vďaka veľkej kapacite miest so skvelým výhľadom je využívaný aj na koncerty. Vystupoval tu napr. Michael Jackson, Bruce Springsteen, Bob Marley, One Direction, Coldplay a kopec domácich umelcov. V roku 2012 sa tu konalo stretnutie birmovancov s vtedajším pápežom Benediktom XVI. a roku 2017 podobné podujatie pri príležitosti návštevy pápeža Františka v Miláne.

Štadión San Siro v číslach

počet miest: 80.081 (všetky na sedenie)

sky box: 300

čestné tribúny: 304

miesta pre novinárov: 223

miesta pre telesne postihnutých: 224 + 188 sprevádzajúce osoby

rozmery ihriska: 105 x 68 m

Museo&Tour: otvorené denne od 9.30 do 18.00, pokladňa a vstup cez vchod č. 8, vstupné dospelí – 17 euro, deti do 6 rokov – zadarmo, deti od 6 do 14 rokov a dospelí nad 65 rokov – 12 euro, zľavy pre skupiny nad 20 osôb. Viac info na oficiálnej stránke, E-mail: tour@sansirostadium.com, (ten na stránke nie je funkčný).

Na štadión sa dostanete pohodlne bledofialovou linkou metra MM4 (zastávka San Siro Stadio) alebo električkou č. 16