Miláno je rajom startupistov a biznismenov. Asi málokto by predpokladal, že táto moderná metropola je plná strašidiel a duchov. A keď hovorím “strašidlá”, nemám na mysli osoby, ktoré sa počas milánskeho fashion weeku odhodlajú prezentovať svoj nabláznivejší outfit, ale mátohy v pravom zmysle slova: duchov, bosorky či dokonca drakov. Ak chcete zažiť zimomriavky v Miláne, prejdite sa po týchto miestach, keď sa dni krátia a cez mesto sa podvečer valia chuchvalce hmly.
Metropola Lombardie je opradená strašidelnými povesťami. Takmer každé významnejšie miesto má svojho ducha. Výnimkou nie je ani milánsky dóm. Povráva sa, že v ňom blúdi duša smutnej Carliny, odetá do čierneho hávu. Carlina pochádzala z dedinky Schignano pri jazere Como, kde zvykli obliekať nevesty do čiernych šiat, aby oklamali bohatých pánov, ktorí sa domáhali práva prvej noci. Aj Carlina sa vydávala v čiernom. Jej svedomie však ťažilo veľké tajomstvo. Predtým, ako povedala „áno“ svojmu snúbencovi, sa totiž dopustila nevery s neznámym cudzincom a otehotnela. Hoci sa veľmi trápila, rozhodla sa to utajiť. Mladomanželia sa po obrade vydali na svadobnú cestu do Milána, kde vyšli na strechu katedrály. Tu už Carlina nevydržala výčitky svedomia a skočila do prázdna. Jej telo nikdy nenašli. Dnes sa objavuje ako prízrak na fotografiách zosobášených dvojíc.
Zúfalý duch čiernej nevesty dodnes straší novomanželov pred milánskym dómom.
O pár desiatok metrov ďalej robí smutnej Carline spoločnosť ďalší prízrak. Ide o architekta Giuseppe Mengoniho, ktorý postavil Galériu Vittoria Emanuela II. Kolaudácie slávnej pasáže, ktorá je dodnes považovaná za obývačku Milána, sa nedožil. Deň pred slávnosťou spadol z lešenia. Jeho smrť ale nebola nikdy úplne objasnená a špekulovalo sa aj o samovražde. Jedno je však isté – duch nešťastného staviteľa ostal dodnes pripútaný k svojmu skvostnému dielu.
Aj blízka divadelná scéna La Scala či Palazzo Marino, dnes sídlo primátora, majú svoje temné tajomstvá. Zatiaľ čo v slávnom opernom dome môžete za úsvitu stretnúť ducha Marie Callas, mstiaceho sa za piskot z galérie, ktorý sprevádzal jej výkon v opere Anna Bolena, oproti stojaci palác Marino ťažia stáročia staré kliatby. Jedna z nich konkrétne hovorí: „Tento zhluk kamenia, ktorý povstal z krádeží, ľahne popolom alebo sa zmení na ruinu, alebo si ho odnesie ďalší zlodej!“ Budovu postavil gróf Tommaso Marino, bohatý Janovčan, známy svojou aroganciou, aby získal ruku mladučnej Ary, dcéry benátskeho šľachtica. Palác chcel postaviť na mieste, kde ju po prvý raz stretol, a tak dal zbúrať množstvo budov, ktoré stáli v ceste jeho projektu. Tým si pohneval ich majiteľov a budova i samotný gróf boli prekliati. Onedlho sa zlorečenia začali napĺňať. Marino sa zadĺžil a prišiel o palác a neskôr o celý majetok. V záchvate žiarlivosti dokonca zavraždil svoju mladú manželku. Zomrel opustený a chudobný, lebo karma je zdarma.
Tisícky návštevníkov, ktorí prejdú po nádvoriach milánskej pevnosti ani len netušia, že ich zdiaľky pozorujú duchovia.
Duchom, ktorý blúdi po milánskom hrade, nie je biela pani, ale dáma v čiernom závoji. Kto ju stretol, tvrdí, že sa pohybuje nehlučne a zanecháva za sebou mrazivý chlad a vôňu fialiek. A svedectiev je neúrekom. Najmä v devätnástom storočí sa hromadili výpovede, ktoré opisovali stretnutie so záhadnou ženou v závoji, striehnúcu na mužov v hradnom parku. Len čo si vyhliadla svoju obeť, zlákala ju do tajomného domu, kde spolu strávili noc. Keď sa niektorý z mužov pokúsil sňať jej závoj z hlavy, naskytol sa mu strašný pohľad. Namiesto krásnej tváre uzrel len holú lebku s prázdnymi očnými jamkami. Napriek tomuto traumatickému zážitku ostali všetci muži, ktorí s duchom prišli do kontaktu, akoby pobláznení a stále sa vracali do parku, aby záhadnú ženu opäť stretli. Situácia sa pomaly začala vymykať kontrole, až muselo mesto zakročiť a poslať na noc do parku strážnikov.
Tajomná dáma však nie je jediným prízrakom na Castello Sforzesco. Po chodbách rozľahlého komplexu sa pohybujú duchovia Ludovica Sforzu, jeho manželky, nešťastnej Beatrice d´Este, ktorá zomrela ako 21-ročná pri pôrode mŕveho dieťaťa, aj Isabelly z Lampugnana, bosorky upálenej roku 1519. Pokiaľ ide o bosorky, Isabella nebola jediná, ktorá zhorela na hranici. Počas inkvizície sa aj v Miláne začal hon na čarodejnice. Prvým odsúdeným za bosoráctvo bol však paradoxne muž, Gaspare Grassi, ktorého verejne upálili roku 1385. Nasledovalo ho ďalších deväť žien. Sedem z nich bolo odsúdených hromadne za to, že vyvolali strašnú búrku, ktorá postihla mesto v roku 1517. Perezekúcie nabrali na obrátkach najmä za pôsobenia kardinála Federica Boromejského. Na hranici zhoreli desiatky ďalších žien. Mnohé z nich pred verejným upálením kruto mučili. Miestom popráv sa stala Piazza Vetra za Bazilikou San Lorenzo v jednej z vtedajších najchudobnejších štvrtí. Poslednou odsúdenou milánskou bosorkou bola v roku 1641 Anna Maria Pamolea, ktorá zomrela na hranici spolu so svojou slúžkou. Dnes už nevedno, aké dôvody viedli k rozsudku smrti. Roku 1788 na príkaz Jozefa II. spálili na nádvorí Kláštora Santa Maria delle Grazie všetky dokumenty týkajúce sa inkvizície v rokoch 1314 až 1764. V súčasnosti sa na mieste niekdajších popráv nachádza rozsiahly park (momentálne čiastočne zahradený kvôli výstavbe novej trate metra). Tam, kde sa kedysi týčila hranica, je stĺp so sochou sv. Lazara.
Skutočné ľudské lebky sú ozdobou Kostola San Bernardino alle Ossa nedaľeko milánskeho dómu.
Zimomriavky na tele môže vyvolať aj návšteva Kostola San Bernardino alle Ossa so strašidelnou výzdobou. Steny bočnej kaplnky sú doslova posiate ľudskými lebkami. Podľa legendy ide o pozostatky mučeníkov, no pravdepodobnejšie je, že kosti pochádzajú z cintorínov bývalých mestských nemocníc. Aj najstaršia milánska Bazilika San Ambrogio má svoj strašidelný príbeh. Stojí pred ňou na prvý pohľad obyčajný stĺp s dvoma dierami. Povráva sa, že pochádzajú od diabla. Jedného rána tu vtedajší biskup sv. Ambróz stretol pekelníka, ktorý sa ho snažil zviesť z dobrej cesty. Biskup sa nahneval a udrel diabla tak silno, že tento odletel až k stĺpu a rohami doň prerazil dve diery. Keď priložíte ucho k jednému z otvorov, môžete začuť zvuky samotného pekla a zacítite pach síry.
V stĺpe pri Bazilike San Ambrogio sú dve diery, cez ktoré možno komunikovať s peklom.
Miláno však malo aj svojho draka. Obýval jazero Gerundo. Volal sa Tarantasio a roky terorizoval obyvateľov mesta. Bol nesmierne krvilačný a útočil na všetko živé, čo mu prišlo do cesty. Jeho dych zamoril celé územie a spôsoboval choroby. Na tejto legende bude čosi pravdy, keďže na mieste bývalého jazera bolo v roku 1944 objavené ložisko plynu. Jeden drak je málo, povedali si ale zrejme ľudia, čo mali čo dočinenia s milánskymi dejinami, a pridali príšeru, ktorá je dodnes symbolom Milána. Hrôzostrašné stvorenie, tzv. Biscione, je v podstate veľký had, ktorému z tlamy trčí ľudská postava. Išlo o erb rodiny Viscontiovcov, ktorá ním deklarovala svojich hrdinských predkov. Keďže nemali urodzený pôvod, do svojho životopisu si pridali bájku, podľa ktorej jeden z ich pra pra pra-niečo bojoval v bitke proti Arabom. Zatiaľ čo vystavoval svoj holý život za vlasť, jeho syna napadol a zožral veľký had. Keď sa hrdina vrátil z vojny a zistil, čo sa stalo s jeho potomkom, vystopoval hada, zabil ho, a ten zomierajúc vyvrhol dieťa. Že je to celé jeden veľký nezmysel, je zrejmé už na prvý pohľad, napriek tomu mali Viscontiovci skvelú kariéru a bájne zviera z absurdnej historky dodnes ostalo v erbe mesta. Dokonca ho nájdete aj v symbole automobilky Alfa Romeo či futbalového klubu Inter Miláno!
Bájne zviera Biscione sa objavuje na fasádach po celom meste
Keď už sme pri Viscontiovcoch, aj oni rozšírili plejádu milánskych strašidiel. Ide konkrétne o mladučkú Bernardu, nemanželskú dcéru pána Bernabó Viscontiho, ktorý bol známy svojou krutosťou a neoblomnosťou. Dievčinu, ktorá sotva dovŕšila 14 rokov, sľúbil za nevestu istému bohatému mužovi z Bergama. Bernarda nechcela o svadbe ani počuť, pretože už mala svojho vyvoleného. Keď sa to Bernabó dozvedel, dal mladého muža falošne obviniť z krádeže a mučil ho, až kým sa k činu nepriznal. Bol odsúdený na smrť obesením. Aby toho nebolo málo, svoju nemanželskú dcéru zaživa zamuroval do dnes už nejestvujúcej veže na Porta Nuova. Každoročne na výročie smrti blúdi duša mladej nešťastníčky nielen po Miláne, ale videli ju aj v Boloni a na iných miestach. Jej zjavenia boli také živé, že Visconti dal exhumovať jej ostatky, aby sa presvedčil, že je naozaj mŕtva.
Nie všetky strašidelné príbehy sú ale výplodom fantázie. Ak sa náhodou ocitnete v najužšej uličke Milána, Via Bagnera, spomeňte si na meno Antonio Boggia. Ide o prvého talianskeho sériového vraha. Svoje obete najprv podvodom pripravil o peniaze a následne zavraždil a pochoval vo svojej pivnici na ulici Bagnera. Boggia sa snažil vyhnúť rozsudku smrti a predstieral duševnú poruchu, napriek tomu bol v roku 1862 odsúdený a obesený. Išlo zároveň o posledný hrdelný trest vykonaný v Talianskej republike. Jeho telo bolo pochované na cintoríne Gentilino a hlavu venovali na výskum. Antropológ a jeden zo zakladateľov modernej kriminológie Cesare Lambroso sa na základe skúmania zločincovho mozgu snažil potvrdiť svoju teóriu vrodenej predispozície pre zločin.
Najužšia ulica Milána bola dejiskom vrážd tunajšieho “Jacka Rozparovača”.
Netvory však nepatria len minulosti. Svedčí o tom jedno z najdesivejších miest Milána – múr bábik. Desiatky bábik na stene na Via de Amicis vytvárajú vskutku hrozivý obraz. Motív tejto zvláštnej inštalácie talianskej speváčky a moderátorky Jo Squillo je však ešte desivejší. Päť rokov naň pribúdajú bábiky a fotografie žien, ktoré sa stali obeťou svojich partnerov, manželov, snúbencov. V Taliansku zomrie ročne vyše stovka žien rukou svojho partnera. V priemere jedna žena každé tri dni. Už dnes je múr bábik príliš malý.
Múr bábik pripomína zavraždené ženy
Najnovšie komentáre