Toto je prvý okruh, počas ktorého nahliadneme za bránu niektorých milánskych chrámov. Každý z nich je niečím výnimočný a má svoje “naj”. Preto je to prechádzka nielen pre veriacich, ale všetkých zvedavcov, ktorým nestačí iba letmý pohľad cez vežičky na terase gotickej katedrály.
Tredezin de Marz
Kuriózny objekt “Tredesin de Marz” v Kostole Santa Maria al Paradiso znamená v milánskom dialekte doslova “trinásty marec”. V podstate ale ide o starú kamennú dosku. Podľa legendy tu bolo pôvodne keltské sakrálne miesto, na ktorom apoštol sv. Barnabáš, vztýčil prvý kresťanský kríž. Ešte dnes môžete v kameni vidieť otvor uprostred trinástich lúčov. Stalo sa tak 13. marca roku 51 a tento dátum je považovaný za oficiálny príchod Cirkvi na územie mesta. K aktu ale nedošlo na tomto mieste. Kameň sem bol prenesený z dnes už nejestvujúceho cintorína pri bývalej Porta Orientale. Kostol pochádza z konca 16. storočia.
Milánski kresťania si zvykli udalosť pripomínať jarmokom, na ktorom sa predávali prevažne kvety. Podľa legendy totiž, keď prišiel Barnabáš do Milána, ležalo ešte mesto pod snehovou prikrývkou. Sneh sa ale pod nohami apoštola topil a v jeho stopách vyrástli kvety. Preto sa jar v Miláne začína oficiálne trinásteho marca. Tradícia jarmoku je stále živá a počas víkendu okolo tohto dátumu sa koná kvetinový a remeselný trh v uliciach okolo Porta Romana. Trinásteho marca ako spomienku na pamätný okamih, umiestnia v otvore na dlážke v kostole jednoduchý drevený kríž.
Adresa: Santa Maria al Paradiso, Corso di Porta Vigentina 14
Milánska “sixtínska kaplnka”
Myslíte si, že po tom, čo ste navštívili Duomo, už vás nijaký z tunajších kostolov nemôže prekvapiť, pretože všetky popri kráse milánskej gotickej katedrály musia stopercentne pôsobiť ako Popoluška? Nuž, za všednou fasádou sa často ukrývajú skutočné poklady a Kostol San Maurizio al Monastero Maggiore je toho príkladom. Prečo ho nazývajú aj milánskou sixtínskou kaplnkou asi netreba vysvetľovať. Kto prekročí jeho bránu, pochopí.
Pôvodný prvokresťanský chrám bol prestavený v 16. storočí a stal sa významným sídlom ženskej benediktínskej rehole. Kostol je rozdelený na dve časti – verejnú a klauzúrnu, ktorá bola rezervovaná len pre obyvateľky kláštora. Ich jediným kontaktom s okolitým svetom bol otvor v stene chránený mrežou, cez ktorú mohli asistovať na liturgii. Preto je zadná časť o pol metra vyššia ako predná. Dnes sú zadné priestory sprístupnená cez vchod na ľavej strane.
Kláštor patril k najväčším a najbohatším v meste a jeho obyvateľkami boli dcéry najvplyvnejších a najzámožnejších milánskych rodín. Bolo totiž rozšíreným zvykom, že majetní rodičia posielali svoje deti do kláštorov, ktoré potom štedro financovali. Rozmach rehole a kláštora však zastavil príchod Napoleona. A tak jeho priestory postupne hostili kasárne, dievčenskú školu či vojenskú nemocnicu. Poslednú ranu uštedrilo kláštoru masívne bombardovanie počas Druhej svetovej vojny. V priestoroch, ktoré sa zachovali, je dnes Mestské archeologické múzeum a kostol. Záchrana vzácnej budovy a bohatej výzdoby bola možná aj vďaka štedrému testamentu anonymného darcu.
Verejnú časť (vchod z ulice) zdobia krásne maľby, no skutočná nádhera sa skrýva na zadnej strane. Maľby na stenách však ukrývajú aj mnohé kuriozity. Napr. Noemova archa od Bernardina Luiniho zachytáva medzi zvieratami dvojicu jednorožcov… V čase jej vzniku totiž ľudia verili, že tieto bájne zvieratá skutočne existujú. Kostol aj zachovalá časť kláštora je opäť prístupný verejnosti vďaka dobrovoľníkom z Touring Club-u, a to v piatok, sobotu a nedeľu od 9.00 do 16.00.
Adresa: Kostol San Maurizio al Monastero Maggiore, Corso Magenta, 15
Chrám, v ktorom sa vraždilo
Neďaleko milánskej katedrály sa nachádza kostol, ktorý na prvý pohľad nevzbudzuje veľkú pozornosť, pritom sa tu diali všelijaké veci… Basilica di Santo Stefano Maggiore, lebo tak sa kostol volá, je skutočne veľmi stará. Jej základy siahajú až do roku 417. Postavili ju tam, kde sa podľa tradície nachádzal tzv. “kameň nevinných” – miesto, na ktorom zomreli štyria prvokresťanskí mučeníci. Hoci kostol sa menil a rozrastal, kameň ostal na svojom mieste dodnes. Môžete ho vidieť pod mrežou v dlážke.
Pôvodne bola bazilika zasvätená sv. Zachariášovi, po požiari a následnej prestavbe v 11. storočí ju venovali sv. Štefanovi. 26. decembra 1476, na sviatok patróna, došlo v tunajšom átriu k ďalšiemu krvi preliatiu. Skupina milánskych aristokratov tu zavraždila vojvodu Galeazza Mariu Sforzu. Aj toto miesto dnes ľahko identifikujete podľa tabule na podlahe.
Konali sa tu však aj radostnejšie udalosti, napr. 30 septembra 1571 bol v kostole pokrstený Michelangelo Merisi, ktorého celý svet spoznal pod menom Caravaggio. Krstný list bol objavený až roku 2007 a ukončil odveký spor o tom, v ktorom meste sa slávny maliar narodil. Neďaleko baziliky stojí ďalší zaujímavý kostol s unikátnou kaplnkou, San Bernardino alle Ossa, no to už je iný príbeh…
Adresa: Basilica di Santo Stefano Maggiore, Piazza Santo Stefano
Kristova stopa
V centre Milána na Via Broletto je kostol, ktorý väčšina ľudí obíde. Chyba… Vo vnútri sa totiž nachádza Kristova stupaj. Podľa tradície si tu, v Kostole San Tommaso in Terramara, veriaci uctievajú odtlačok Ježišovho chodidla – vestigium pedis. Tabuľu tu umiestnil roku 1597 biskup František Boromejský. Na ďalšie exempláre môžete naraziť v Ríme a Jeruzaleme.
Ďalšie legendy, spájajúce sa s týmto chrámom, majú už temnejšie pozadie. Názov Terra amara (horká zem) alebo Terra mala (zlá zem) pravdepodobne súvisí s osudom kresťanských utečencov, ktorí sa sem uchýlili v časoch barbarských nájazdov. Traduje sa tiež, že sa na tomto mieste vykonávali súdy a popravy zločincov. Akoby toho nebolo dosť, bol tu vraj pochovaný zaživa istý neoblomný kňaz. Za vlády Giovanniho Mariu Visconti slúžil v kostole farár známy svojou skúposťou a tvrdým srdcom. Raz odmietol pochovať manžela, pretože vdova nemala dosť peňazí na pohreb. Keď sa o tom panovník dozvedel, prikázal kňaza zatknúť a nechať zaživa zahrabať v rakve, v ktorej mal byť uložený nemajetný nebožtík.
Adresa: Chiesa di San Tommaso in Terramara, Via Broletto 27
Blázninec v kostole
Strohú budovu na Corso XXII. Marzo najskôr prehliadnete, alebo si pri pohľade na ňu poviete iba: “Hm, čudný kostol…”. Na bohostánok má naozaj minimalistický vzhľad, a to ako vonku, tak aj vo vnútri. Veď to ani pôvodne kostol nebol. Napriek tomu má Palazzo Senavra zaujímavý, aj keď trochu temný príbeh.
Stavba pochádza zo 16. storočia a bol to dom, ako každý iný, azda len trochu väčší. Obýval ho Ferrante Gonzaga, milánsky vojvodca a guvernátor, ktorý tu mal svoje vidiecke sídlo. Lebo v jeho časoch tu bol čistý vidiek. Majitelia sa menili a istý čas tu mali jezuiti centrum na rozjímanie a duchovné cvičenia. Treba povedať, že vlastniť tento palác nebola žiadna výhra. Miesto bolo vlhké, stavba málo vzdušná, múry vlhké… Hotový raj pre plesne a komáre. Preto tu ani jezuiti dlho nevydržali.
Ďalšiu kapitolu v dejinách Palazzo Senavra začala písať Mária Terézia, ktorá sa v ňom rozhodla zriadiť blázninec, keďže budova toho pôvodného už dávno prekročila svoju kapacitu. Prví pacienti prišli 5. septembra 1780. V prvých rokoch fungovania tu boli hospitalizovaní aj nevidiaci, hluchonemí a tiež deti s telesným postihnutím, ktorých sa rodičia zriekli. Bolo to smutné miesto plné utrpenia a bolesti, kde každý z obyvateľov len dožíval svoj biedny život. Až neskorší riaditelia zaviedli rozdelenie pacientov podľa diagnóz a rôzne terapie. Chorí, ktorých stav to dovoľoval, napr. šili topánky a odevy. Fungovala tu terapia hudbou, vodoliečba aj dramatický krúžok. Medzi najznámejších obyvateľov blázninca patril Vincenzo Verzeni, nazývaný tiež “Upír z Bergama”, ktorého sem umiestnili roku 1878. Tento sériový vrah zabíjal svoje obete vlastnými zubami. Bŕŕŕ….
Psychiatrická liečebňa fungovala takmer storočie, kým neboli jej obyvatelia roku 1878 presťahovaní do Mombella. Následne tu strechu nad hlavou našli bezdomovci a po vojne aj invalidi, bedári a žobráci. Až v roku 1964 sa Palazzo Senaga po prácnej rekonštrukcii stalo farským kostolom Najsvätejšej Krvi Ježišovej. Dnes by už história tohto miesta upadla do zabudnutia a na bývalých obyvateľov zariadenia by si len málokto spomenul. Nebyť ducha zomrelého blázna, ktorý sa tu po polnoci zjavuje a desí okoloidúcich klepotom svojich drevákov. Vraj si z toho netreba robiť ťažkú hlavu. Stačí, keď po ňom hodíte drobnú mincu a vec je vybavená. 🙂
Adresa: Chiesa del Preziosissimo Sangue di Gesù, Corso XXII. Marzo 50
Vatikánska bazilika v miniatúre
Bazilika San Vittore al Corpo je metaforou Milána. Veľmi strohá až nezaujímavá fasáda, v súčasnosti dokonca schovaná za ohradou stavby štvrtej linky metra, na prvý pohľad príliš neláka. Keď sa však odhodláte vstúpiť, otvorí sa pred vami iný svet. Nádherná bohatá výzdoba stropov, dvanásť bočných kaplniek s freskami z 15. storočia, vznešený oltár a kupola pripomínajú v zmenšenej mierke svätopeterskú baziliku v Ríme. Place-to-visit. Absolutely!
Kostol bol prestavaný na prelome 16.-17. storočí, no jeho korene siahajú do prvokresťanských čias. Žiaľ, prerábky zničili akékoľvek predchádzajúce artefakty, a tak sa o histórii tohto miesta vedú odveké spory. Vraj sa tu kedysi dokonca nachádzal sarkofág s ostatkami posledného cisára jednotnej Rímskej ríše Theodosia I., ktorý roku 395 naposledy vydýchol v Miláne. V 11. storočí prevzali správu benediktíni, ktorí si tu vybudovali rozľahlý kláštor. V tom dnes sídli Múzeum vedy a techniky Leonarda da Vinciho. Po benediktínoch sa sem nasťahovali olivetáni a zasa si to tu prerobili podľa svojho.
Bazilika uchováva relikvie mučeníka sv. Viktora, ktorý bol vojakom v službách rímskeho cisára Maximiána, a ako to už v tých časoch chodilo, bol umučený pre svoju kresťanskú vieru. Dianie okolo jeho života a smrti je bohato dokumentované na výzdobe vo vnútri kostola. Aj keď sa v okolí práve pracuje na novej linke metra a modernej stanici, toto miesto stále dýcha dávnou históriou prvokresťanských časov. Presvedčiť sa o tom môžete aj v neďalekej Bazilike San Ambrogio, zasvätenej patrónovi mesta, no to je už téma na ďalší článok.
Adresa: Basilica San Vittore al Corpo, Via San Vittore 25
Mor, zázrak a nevesty
Epidémie sa Milánu nevyhýbali ani v minulosti a mesto veľakrát čelilo ťažkým skúškam. Roku 1485 zúril v Miláne mor a zomrelo tu až 100-tisíc ľudí. Milánčania, zúfalí a unavení z dlhej epidémie, sa 30. decembra o 11.00 zhromaždili v Bazilike sv. Celsa, aby sa modlili za odvrátenie choroby. Po slávení euchariste sa odostrel záves, ktorý chránil starý obraz s Madonnou, a Božia matka sa zjavila veriacim. Zakrátko nákaza ustúpila. Zjavenie potvrdilo vyše 300 očitých svedkov, a tak ho vtedajší arcibiskup uznal za dôveryhodné.
Zázračný obraz sa stal vyhľadávaným miestom a pôvodný kostol už kapacitne nestačil. Preto na jeho mieste vyrástlo Sanktuárium, ktoré takmer pohltilo starú stavbu. Zjavenie si dodnes Milánčania pripomínajú bohoslužbou 30. decembra a uctením si starodávneho obrazu. Je zvykom, že sem prichádzajú aj čerstvo zosobášené páry a nevesty darujú Božej matke svadobú kyticu. Preto je chrám nazývaný aj kostolom neviest (Chiesa delle Spose) . Za návštevu rozhodne stojí aj dnes už opustená pôvodná stavba so zvonicou Campanile dei Sospiri, odkiaľ je nádherný pohľad na celé mesto (momentálne neprístupná).
Adresa: Santa Maria dei Miracoli presso San Celso, Corso Italia 37
“Zásterová” Madonna
Fantázia je ohnivkom v reťazi, ktoré robí z cestovania zážitok a spája minulosť s prítomnosťou. Len živá predstavivosť často dokáže sprítomniť to, čo zničil čas alebo ľudská ruka. Tak je to aj v prípade tohto miesta v centre Milána, ktoré mnohí objavia iba náhodou. Pritom patrí k jedným z najkrajších a najneobyčajnejších zákutí. Natrafiť tu môžete na pozostatky kaplnky pri Kostole Santa Maria alla Porta, zničenej pri bombardovaní za čias druhej svetovej vojny. Zachovaný obraz Madonny pochádza zo 16. storočia a Milánčania ho pokladajú za zázračný. Nazývajú ho Panna Mária Zástery (Madonna del Grembiule alebo Madonna dei Miracoli).
Legenda hovorí, že istý krívajúci robotník, ktorý roku 1651 pracoval na pôvodnom kostole, objavil pod nánosom omietky túto maľbu. Keď zistil, že ide o obraz Božej Matky, tak sa rozcítil, že ruka s kladivom sa mu šmykla a nechtiac zasiahla tvár madonny. Muž v snahe napraviť škody, začal zásterou starostlivo utierať bohorodičkynu tvár, akoby išlo o zranenú ľudskú bytosť. Láskyplné gesto neostalo bez odozvy, a robotník bol razom uzdravený a prestal krívať. Tento zázrak neostal jediným, Milánčania pripisujú obrazu vyše stovky ďalších uzdravení a milostí. Jedným z nich bude určite aj fakt, že maľba prežila kruté bombardovanie v auguste 1943, pri ktorom z kaplnky ostali len ruiny.
Pod súčasnou dlažbou je ukrytá nádherná pôvodná dlážka, ktorá ešte len čaká na rekonštrukciu. Kostol Santa Maria alla Porta je dnes chrámom poľských veriacich, žijúcich v Miláne.
Adresa: Chiesa Santa Maria alla Porta, Via Santa Maria alla Porta, 10
Baletná kaplnka a unikátny kalendár
Cappella delle Ballerine je maličká kaplnka v Kostole San Fedele, len na skok od slávneho divadla La Scala. Pod tunajším obrazom dojčiacej Madonny hľadali kedysi útechu odsúdenci na smrť, pre ktorých bola patrónkou. Neskoršie sa v tu striedali debutantky baletnej scény, ktoré sa pred premiérou modlili za úspech predstavenia a na oltár kládli biele kvety. Po vydarenom vystúpení zas prichádzali Panne Márii poďakovať. Hovorí sa, že kvetiny zvykla “recyklovať” rakúska tanečnica Fanny Elsler, ktorá v rokoch 1838-48 pôsobila v Teatro alla Scala. Ostatné kolegyne si totiž nevedeli vysvetliť tú záplavu kytíc v jej šatni. Dnes túto takmer zabudnutú tradíciu (modlitieb tanečníc, nie krádeže kvetov) pripomína dielo Mimma Paladina “Ex Voto”, ktorý na bočnú stenu umiestnil bronzové baletné špičky
Nie je to však jediná kuriozita, ktorú kostol ukrýva. V tunajšej krypte môžete vidieť zaujímavý kalendár zložený z relikvií svätcov. Čo deň, to relikvia. Ide o svetovú raritu, akou sa môže pochváliť len máloktoré miesto. Malé schránky s relikviami boli v minulosti v príslušný sviatok vyložené k uctievaniu.
Adresa: Chiesa di San Fedele, Piazza S. Fedele 4
Najnovšie komentáre