Môže mať malé mestečko vrazené medzi strmé hory a rozľahlé jazero niekoľko unikátov a dokonca svetovú raritu? Môže. Hoci už samotná krása tohto miesta by stačila na to, aby ste si to tu zamilovali. No Limone sul Garda je omnoho viac.
Limone nie je citrón
Úplne všetko by naznačovalo tomu, že toto mestečko nesie názov po všadeprítomných citrónoch, no nie je to tak. Historici sa na pôvode mena nevedia jednoznačne zhodnúť, a preto máte na výber z viacero možností. Niekto si myslí, že sa vyvinul z keltského limo, lemus, čo znamená brest, ďalší tipujú na výraz līmen označujúci hranice. Jazero Garda, na brehu ktorého sa rozprestiera, sa do jeho názvu dostalo len nedávno. Až do roku 1863 sa to tu volalo Limone San Giovanni podľa patróna mesta sv. Jána. Nevedno, ako si svätec znepriatelil toponómov, ale z názvu mesta záhadne vypadol, a dnes je to Limone sul Garda. Kvôli úplnosti, ani jazero sa nevolalo vždy Garda a mnohí starší obyvatelia ho ešte označujú jeho starým názvom „Benaco“.
Napriek tomu, že išlo ešte donedávna o veľmi izolované miesto, do ktorého neviedla nijaká rozumná pozemná komunikácia, prvé zmienky o osídlení siahajú do neolitu. Človek doby bronzovej určite ocenil krásny výhľad na jazero a pocit bezpečia pod úpätím vysokých hôr. Prehnali sa tadiaľto tiež Kelti, kým ich v druhom storočí pred Kristom nevyhnali Rimania. Potom sa to už mlelo jedna radosť ako napokon vo zvyšku krajiny – Longobardi, Benátčania a Rakúšania s Uhrami si tu podávali kľučku, až kým si Taliani nepovedali, že toho majú dosť a dali dokopy Taliansku republiku.
Citróny, citróny a ešte raz citróny.
Ako to vlastne je s tými citrónmi? Nájdete ich všade, od suvenírov cez voňavé mydlá, likér limoncello až po mestský erb. Svieže žlté plody sa na tomto mieste začali pestovať z úsporných dôvodov v polovici 15. storočia, lebo vrchnosť nechcela dovážať drahé ovocie. No a kde inde ich zasadiť, ak nie v Limone? Čo na tom, že pôdy tu bol nedostatok a ešte k tomu bola aj úplne nevhodná pre tento druh plodiny? Pche…
Šikovní Limončania vybudovali špeciálne terasovité sady s typickými stĺpmi, na ktoré sa v chladnejších mesiacoch prehadzovali plachty, aby chránili úrodu aj stromy pred studeným vetrom. Pre lepšiu pôdu bohatú na minerály si skočili na dolný breh jazera a doviezli ju na lodiach. Citrónom, no aj cédrom a pomarančom sa tu tak darilo, že ich onedlho začali vyvážať do zahraničia. Krása miestnych citrónovníkov a terás uchvátila aj nemeckého básnika Johanna Wolfganga Goetheho, ktorý opísal Limone sul Garda vo svojej Ceste do Talianska. Po druhej svetovej vojne objavili toto miesto turisti a domáci rýchlo pochopili, že cestovný ruch vynáša lepšie ako záhradkárčina. Dnes už je pestovanie citrónov nerentabilné, len niekoľko sadov ešte produkuje ovocie pre lokálny trh. Limonaie sa stali väčšinou len turistickou atrakciou, no mestečko naďalej ostáva najsevernejšou oblasťou, kde sa citróny pestujú. A nie, citrónovník vo vašej obývačke, ktorý tento rok nečakane zarodil, sa neráta.
Zmutované gény
Ešte viac ako citróny priťahuje zraky odborníkov do Limone sul Garda vzácna anomália. Všetko sa začalo roku 1979, keď istého pracovníka železnice v Miláne, pôvodom z Limone sul Garda, hospitalizovali v nemocnici. Odbery krvi a následné vyšetrenia lekárov prekvapili – vysoký cholesterol a tuky, že by zabili aj vola, no cievy a srdce ako práve vytiahnuté z umývačky. Doktorom sa to nezdalo, a tak podrobili vyšetreniu aj otca a železničiarovu dcéru. Touto cestou sa dopátrali sa k dovtedy neznámej bielkovine, ktorú nazvali Apolyproteín A1 – Miláno.
Cez tisíc Limončanov (lebo toľko ich je) sa následne podrobilo testom a výskumníci zistili, že väčšina z nich má rovnakú anomáliu. Vďaka záznamom v miestnom archíve a cirkevných záznamoch sa podarilo identifikovať dvojicu, ktorej nasledovníci v sebe nosia zmutovaný gén. Cristoforo Pomaroli a Rosa Giovanelli, ktorí roku 1644 uzavreli manželstvo v tunajšom kostole, priviedli na svet potomkov odsúdených na dlhovekosť. Rozšírenie génu medzi väčšinou populácie bolo dané veľkou izoláciou tohto miesta. Z jednej strany strmé hory a z druhej jazero obmedzovali výber životného partnera len na susedné humno a manželstvá medzi pokrvne príbuznými neboli žiadnou raritou. Horizonty sa rozšírili až s vybudovaním cesty pozdĺž jazera roku 1932, no elixír dlhovekosti prúdi v žilách tunajších ľudí ďalej.
Limončania sú na svoj gén patrične hrdí a ešte viac na výskum, ktorý táto anomália spustila. Vďaka ich nesmiernej trpezlivosti s neprestajnými odbermi krvi sa vzácny apolyproteín podarilo zreprodukovať a experimentovať s ním pri výrobe liekov proti artérioskleróze. Odborníci špekulujú aj nad tým, či táto unikátna predispozícia neochránila tunajších obyvateľov od nového koronavírusu, keďže sa dlho pýšilo prívlastkom covid-free a doteraz sa tu vyskytlo len niekoľko prípadov.
Najkrajšia cyklotrasa Európy
Všetky tieto pozoruhodnosti sú už na toto malé mestečko viac ako dosť, ale ako sa hovorí „viac je viac“, a tak tu nedávno otvorili aj najkrajšiu panoramatickú cyklotrasu Európy. Je doslova zavesená na skale nad jazerom a ponúka úchvatné pohľady na všetky strany. Miestni ju odporúčajú aj na pešiu prechádzku – tam a späť z mesta to zaberie dve hodinky. Počas víkendových dní, keď sa sem okrem nemeckých turistov nahrnú aj Milánčania, je to skôr korzo ako chodník pre bicykle, no cez pracovný týždeň môžete šľapať do pedálov ako sa vám ráči. Cesta je otvorená a osvetlená aj v noci. Trasa má len 2 km a smeruje až k hraniciam s autonómnou provinciou Trento, kde sa napája na ďalší cyklistický chodník. Cykloturizmus je v tejto oblasti veľmi obľúbený a okolie jazera Garda sa pýši 190 kilometrami trás pre bicykle. Niektoré z nich sa vyznačujú vysokou obtiažnosťou, no jazerné trajekty sú na prepravu bicyklov prispôsobené, a tak aj menej zdatní cyklisti si môžu svoj výlet užiť a nevypľuť pri tom dušu.
Pred cyklotrasou v Limone sul Garda je malé parkovisko, a keď píšem malé, myslím tým skutočne malé. Preto ak prídete vlastným vozidlo, odparkujete ho v meste (2 euro/hod) a ďalej pokračujte alternatívne na bicykli, pešo alebo taxíkom.
Čo ešte vidieť?
Chiesa San Rocco je menší kostol s krásnou vyhliadkovou terasu, odkiaľ sa môžete kochať pohľadom na celé mesto. Nižšie položený San Benedetto je farským kostolom. Z Limone sul Garda pochádzal sv. Daniele Comboni, zakladateľ rehole combonianov a prvý katolícky biskup v strednej Afrike. Dnes tu pôsobia jeho nasledovníci, ktorých centrum môžete navštíviť.
Určite nesmiete obísť citrónové sady. Odporúčam Limonaia del Castèl s citrónmi, cédrami, bergamotom, kumkvatmi, pomarančami a nádherným panoramatickým výhľadom za 2 eurá. V meste sa nachádza aj múzeum turizmu, múzeum rybárov a múzeum olivového oleja. Skrátka všetko, z čoho tu miestni žili a žijú, má svoje múzeum.
Ako suvenír si môžete odniesť čokoľvek vyrobené z citrónov, čo má tvar citróna alebo je na tom aspoň citrón nakreslený. Takže, keď sa vás po rokoch niekto opýta, odkiaľ to máte, nebude problém si spomenúť. Kúpiť by ste si mali aj miestne citróny, aj keď nie sú zrovna najlacnejšie. No keďže sú stopercentne bio, dajú sa stopercentne skonzumovať. U nás doma sa už suší citrónová kôra do koláčov a v záhrade klíčia zasadené jadierka. Môžete tiež investovať do tunajšieho výborného olivového oleja.
Ak obľubujete bezprízorné potulovanie sa s nasávaním miestnej atmosféry, toto mesto je na to priam stvorené. Úzke uličky bez aut a hluku, ale aj prechádzky po pobrežnom korze či plavbu loďkou, to je to pravé na reset hlavy. Okrem taliančiny sa tu bez problémov dohovoríte aj po nemecky a takmer všetky dôležité nápisy nájdete aj v tomto jazyku.
Cesta sem z Milána v bežný pracovný deň trvá autom okolo dvoch hodín, ak náhodou nenarazíte na nepochopiteľnú zápchu alebo kamión, snažiaci sa vopchať do tunela so zúženou vozovkou. Potom je to dlhšie 🙂
Najnovšie komentáre