Paríž ma Eiffelovku, New York Sochu slobody, Lonýn Big Ben. Čo by však malo byť na magnetke z Milána? To je asi jedna z najčastejších otázok, ktorá vŕta v hlave cestovateľov, dobrodruhov a turistov. Odpovedí je viac ako dosť.
Najznámejším, a tým pádom aj najvýnosnejším symbolom Milána, je jeho nádherná gotická katedrála. Jej siluetu môžete nájsť na tričkách, taškách, hrnčekoch, príveskoch, ťažítkach… (používa dnes ešte niekto ťažítka?) Ide o jeden z najväčších a nepopierateľne aj najkrajších chrámov sveta, ktorý má niekoľko globálnych prvenstiev a unikátov. Napríklad je jedinou katedrálou na svete, po ktorej streche sa dá prechádzať. To rozhodne využite, keď sa sem dostanete, pretože pohľady z terasy milánskeho dómu sú na nezaplatenie. Na najvyššej veži, ktorá ale nie je zvonicou, tróni Madonnina – ďalší z milánskych symbolov. Viac o nej i o katedrále sa dozviete v týchto starších článkoch – Duomo a Chrám utkaný z čipky
Duomo ani socha Madonny ale rozhodne nepatria k najstarším milánskym atribútom. Ak sa obzrieme poriadne ďaleko do minulosti, narazíme na symbol, ktorý by sme asi veľmi nechceli vidieť nalepený na našej chladničke. Scrofa semilanuta je totiž mimoriadne nefotogenické zviera. Ide o legendárneho tvora, ktorý sa do milánskej histórie priplietol v šiestom storočí pred Kristom. Keltský kráľ menom Belloveso (Bellovesus) sa tu vtedy brodil močiarmi a rozmýšľal, kde by v tomto neprajnom teréne mohol založiť nejaké mesto. Svoj zámer konzultoval s vešticou, ktorá mu prezradila, že na ceste stretne chlpatú sviňu. Tá ho dovedie k vhodnej lokalite a tiež ho bude inšpirovať pri výbere mena pre nové osídlenie. Belloveso si vzal k srdcu tieto inštrukcie, a keď sa zničoho-nič pred ním zjavila nevábne vyzerajúca prasnica do pol tela obrastená dlhou srsťou, nechal sa viesť na miesto činu. Uprostred pustatiny založil mesto.
Historici predpokladajú, že jeho názov vznikol z keltského Medhle–lan, stredozem, ktoré sa neskôr polatinčilo na Mediolanum, dnešné Milano. Toto slovo ale ukrýva aj názov bájneho zvieraťa – v taliančine „scrofa s e M I L A N u t a“. Tak si vyberte. Aj keď v symbolike mesta pretrvala až do stredoveku, keď ju vytlačila populárnejšia obluda, „naživo“ ju môžete vidieť už len na pár miestach. Jedným je napr. reliéf na Palazzo della Ragione na Piazza dei Mercantili neďaleko milánskeho dómu (momentálne v rekonštrukcii) alebo na historickej štandarde v Palazzo Marino na Piazza della Scala, kde je zobrazená pod nohami patróna mesta, sv. Ambróza.
Nie je to drak a nie je to had. Je to skrátka „biscione“ a každý Milánčan vie, o akého tvora sa jedná. Výber tohto symbolu po chlpatom prasati bol krokom z kaluže do blata, no história je už raz taká. Nejde totiž ani tak o vizuálnu stránku tohto poloplaza, ale o to, že mu z papule trčí malé dieťa. Legenda (opísala som ju v tomto článku) však nepustí, a preto ho Viscontiovci, jedna z najstarších talianskych šľachtických rodín, dali zvečniť práve takto. Svoj erb následne rozdistribuovali po meste ako nový leták z Tesca, takže naň môžete naraziť na každom kroku. Dodnes ide o jeden z najsilnejších milánskych symbolov, ktorým sa nechali inšpirovať aj novodobé firmy. Ako plynul čas a hororové výjavy postupne vychádzali z módy, prispôsoboval sa aj biscione. V súčasnosti ho v pozmenenej forme môžete nájsť na tričkách milánskeho futbalového klubu Inter Miláno aj na vozidlách automobilky Alfa Romeo. Silvio Berlusconi nahradil úbohé dieťa kvetom a dosadil ho do loga svojej spoločnosti Fininvest, vlastniacej televízny holding Mediaset.
Starým, no nie pôvodným symbolom mesta, je Kríž sv. Juraja. Podobne ako Anglicko ho Miláno prevzalo od Janovčanov, ktorý naň majú patent, ale v minulosti ho ochotne za poplatok požičiavali kade-tade. Svojho času šlo totiž o silný znak bohatého mesta a janovskej flotily, ktorý veľa znamenal, a napríklad Angličanov ochránil od mnohých opletačiek s pirátmi. Vidieť ho môžete na erbe mesta aj na jeho zástavách. Červený kríž na bielom podklade začalo používať Milánske vojvodstvo roku 1395 a mesto je s ním doteraz spokojné. Roku 1934 ho odobril aj dekrét hlavy štátu.
Ikonické dielo Leonarda da Vinciho nesmie v symbolike mesta chýbať. Aj jeho históriu nájdete na blogu v tomto článku. Toskánsky génius strávil v Miláne dlhé roky a na jeho stopy môžete naraziť na viacerých miestach. Leonardo mal s Milánom veľmi odvážne plány, a ak by ho okolnosti, teda francúzske vojská, neprinútili odísť, ktovie ako by to tu dnes vyzeralo. Obraz Posledná večera by ste určite mali vidieť, už len preto, že sa s ním Da Vinci tak narobil. Ešte piplavejšiu robotu si dali najlepší svetoví reštaurátori, aby ho zachránili aj pre budúce generácie a aby sa krásne vynímalo aj na dverách vašej chladničky.
Milánsky koláč “par exellence” sa konzumuje prevažne počas vianočných sviatkov, no nefalšované cukrárenské panettone dostanete v najlepších pekárňach počas celého roka. Je výborné a nezameniteľné, takže si za stáročia prerazilo cestu na stoly v celom Taliansku i zvyšku sveta. Pôvodne bol bochník nižší a viac chlebovitejší, no dnes ho zoženiete aj vo vegánskej či bezlepkovej verzii. Pre Miláno je taký charakteristický, že radniční páni na sekcii turizmu už premýšľali, že by panettone malo byť ústredným milánskym suvenírom namiesto obligátnych tričiek, kľúčeniek či hrnčekov.
Koláčovú históriu nájdete v tomto článku, čo som ale ešte nespomínala, je legenda, ktorá ho spája so sviatkom sv. Blažeja a tradíciou jesť zbytky vianočného koláča 3. februára. Kedysi bolo zvykom nechať panettone pred sviatkami požehnať, a tak sa istá sedliačka doniesla v tom čase koláč k mníchovi menom Desiderio. Ako to pred Vianocami chodí, každý mal práce nad hlavu, preto žena panettone odovzdala s úmyslom vrátiť sa poň neskôr. Aj rehoľník bol zaneprázdnený a navyše hladný. Neodolal odloženému panettone a začal z neho nenápadne uštipkávať. Jeden ždibanec za druhým až bolo brucho plné a po koláči ani omrvinky. Žena sa však viac neukázala, a tak Desiderio zahnal výčitky svedomia a na celú vec zabudol. Nie nadlho. 3. februára sa sedliačka vrátila po svoj koláč a mních sa už-už snažil vymyslieť nejakú hodnovernú výhovorku, keď sa tu pod utierkou, ktorá prikrývala zjedený koláč, objavil ešte väčší a chutnejší panettone. Desiderio tento zázrak pripísal sv. Blažejovi (tal. San Biaggio), keďže bol práve jeho sviatok. A pretože je sv. Blažej patrónom a liečiteľom chorôb otolaringologických, zvyšky panettone, ktoré dorazíte 3. februára, vás zaručene ochránia pred zápalom hrdla a hlasiviek.
Sú to fontánky, ale v Miláne ich tak nikto nenazve. Tu ich voláme dragi verdi (zelení draci) alebo vedovelle (vdovičky). Stále tečúce a všadeprítomné zelené fontánky s čerstvou pitnou vodou sú v horúcich letných dňoch doslova požehnaním a Milánčania sú na ne patrične hrdí. Majú svoj nezameniteľný imidž, takže sa právom stali symbolom mesta. Prvá z nich sa tu objavila roku 1880. Všetky sú rovnaké, no pár výnimiek tvoria experimenty v modernej štvrti City Life (zastávka metra lilla Tre Torri), kde talianska umelkyňa Serena Vestrucci nahradila kohútik v tvare dračej hlavy ďalšími zvieracími výjavmi.
Keď nastúpite v Miláne do starej električky, razom sa ocitnete v starých dobrých časoch. Interiér s vyleštenými drevenými lavicami a fajnové lampičky na stropoch vytvárajú atmosféru ako z nostalgického filmu. Pre niektorých sú práve tieto historické dopravné prostriedky tým najtypickejším milánskym symbolom. Najstaršie z vozňov majú už takmer 100 rokov a sú stále vo vynikajúcej kondícii. Ich typickou farbou je žltá, no meste sa premávajú aj hnedé a zelené historické električky. Niektoré linky sa príležitostne obliekajú aj do reklamných farieb a vzorov. Keď vás raz náhodou cesty zavedú do San Francisca, aj tu môžete naraziť na milánske električky. Mesto odkúpilo niekoľko súprav, ktoré dodnes jazdia na linke F – Castro-Fisherman’s Wharf
Ďalšie z milánskych symbolov pribúdali postupne, ako napr. štadión San Siro, na ktorom sa priateľsky striedajú dva miestne futbalové tímy talianskej Serie A AC Milan a Internazionale. Aj ich klubové farby a logá patria už neodmysliteľne k mestu.
Počas nedávnej Svetovej výstavy EXPO 2015 pribudol k symbolom Albero della Vita – Strom života. Aj keď táto megainštalácia z dreva a ocele bola súčasťou talianskeho pavilónu, zapísala sa do povedomia návštevníkov ako značka celej výstavy. Hlavne pre veľmi sugestívne niekoľkominútové predstavenia, ktoré boli zmesou hudby, farieb a vodotryskov. Kto navštívil EXPO a nevidel toto divadlo, prišiel o veľa. Po skončení podujatia sa rozpútala živá diskusia, kam Strom života presunúť. Objavili sa návrhy o jeho premiestnení do Ríma alebo Bresce, no príliš vysoké náklady na sťahovanie nakoniec odradili potenciálnych záujemcov a inštalácia ostala na svojom mieste. Momentálne sa areál bývalého EXPA mení na komplet novú štruktúru – Parco MIND (Milano Innovation District) a Albero della Vita je horúcim kandidátom na jej nové logo.
Veľmi populárnym novým symbolom Milána je jeho dynamicky sa meniaca panoráma. Moderné mrakodrapy spolu s historickými budovami na horizonte mesta sa už objavujú na tričkách aj v znakoch úspešných firiem. Milánsky skyline je veľmi pôsobivý a z každého uhla poskytuje neopakovateľný pohľad, takže nevyliezť na niektorú z panoramatických terás či veží by bolo škoda. Miest, odkiaľ môžete z rôznej výšky obdivovať horizonty mesta je veľa, ale to už je téma na ďalší článok 🙂
Najnovšie komentáre