Karneval sa začína na popolcovú stredu a žiadna budova nesmie prevyšovať sochu Nanebovzatej na kostolnej veži. Vitajte v Miláne! Toto mesto má svoje vlastné pravidlá a nariadenia, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať absurdné a nelogické. Napriek tomu však platia, ba čo viac, Milánčania sú na ne patrične hrdí.

Symbolom Milána je socha Nanebovzatej Panny Márie na najvyššej veži milánskeho dómu, ktorú nikto nenazve inak ako „madonnina“, v dialekte „madunina“. Toto láskavé pomenovanie už samo vypovedá o vzťahu obyvateľov k svojej ochrankyni. Aj populárna ľudová odrhovačka sa začína slovami: „Ó, moja pekná madonnina, ty, čo žiariš do ďiaľky, celá v zlate a maličká, dominuješ Milánu.“ A aby mala socha z veže katedrály čo najlepší rozhľad, nijaká budova v meste ju nesmela zatieniť.

Toto pravidlo sa začiatkom 30-tych rokoch minulého storočia stalo oficálnym mestským nariadením. Naoko nezmyselná norma mala svoje logické odôvodnenie, ktoré súviselo s nestabilnosťou podložia pre prítomnosť vysokej podzemnej vody. Preto sa stavitelia výškových budov museli podriadiť a svoje projekty prispôsobiť výškovému limitu 108,5 metra. Milánska „eiffelovka“ Torre Littoria (dnes Torre Branca), ktorú postavili v roku 1933 síce išla o nejaký ten centi vyššie, prvý mrakodrap Torre Velasca s 26 poschodiami z roku 1957 má len 106 metrov.

Stošesť metrová stavba Torre Velasca výškový limit neprekročila.

S prudkým hospodárskym rastom Lombardie a pokrokom v oblasti stavebníctva však zákon začal robiť vrásky na čele mnohým architektom aj pánom na radnici. Tradícia bola priveľmi zakorenená a jej zrušenie by sa stretlo s odporom najmä u vplyvných cirkevných predstaviteľov. Na druhej strane však Miláno nemohlo zaostať za svetom.

Prvá stavba, ktorá porušila pravidlo, bol v roku 1955 mrakodap Torre Breda. S 31 poschodiami sa stal symbolom luxusu a pokroku. Kým veľká časť Milána sa ešte stále spamätávala z následkov ničivých bombardovaní počas druhej svetovej vojny a niektoré oblasti boli stále v troskách, nedaleko dnešnej hlavnej stanice vyrástla moderná budova svetového formátu. Nachádzali sa tu na vtedajšiu dobu veľmi komfortné kancelárie a byty s liatinovými vyhrievanými vaňami, americkými kuchyňami a pneumatickým doručovaním pošty. Na prízemí dodnes funguje lekáreň, trafika, bar aj kadernícky salón, ktorý slúžil bohatým obyvateľom stavby. Najvyššia terasa poskytoval nádherný výhľad na mesto, kým druhá, na nižšom poschodí mala krásnu mozaikovú dlažbu a fontánu. Budova mala vyše 116 metrov a bolo zrejmé, že čoskoro po nej vyrastú v meste ďalšie, ešte vyššie.

Prvý skutočný mrakodrap Torre Breda bol na svoju dobu skutočne pokrokovou stavbou a mal prvotriedne moderné vybavenie.

Keď Torre Breda stúpala do výšky, navrhol architekt Giò Ponti (spoluautor Torre Branca) spolu s ďalšími kolegami projekt impozantného mrakodrapu pre firmu Pirelli. Tentoraz sa už nemienil riadiť zastaralými nariadeniami a stavbu si vydupal. Miláno tak malo konečne prvý mrakodrap svetových rozmerov. Budova s 31 nadzemnými, dvoma podzemnými poschodiami a výškou 127 metrov bola v tom čase druhou najvyššou v Európe a jedenástou najvyššou na svete. Strohý dizajn v štýle talianskeho racionalizmu sa stal modelom pre ďalšie svetové mrakodrapy, ako napr. MetLife Building v New Yorku, stavbu  Banco Atlántico (dnes Banco Sabadell) v Barcelone, Lonza Group v Bazileji či Telefunken Tower v Berlíne. Na najvyššom podlaží sa nachádza presklená výhliadková terasa, ktorú mesto občas sprístupňuje verejnosti (preto sledujte môj facebookový profil, kde o tom dám správu)

Mrakodrap Pirelli alebo Pirellone, ako ho volajú Milánčania ponúklo mesto za sídlo Európskej liekovej agentúry. Žiaľ, osud rozhodol inak.

Ale čo madonnina? Aby sa vlk nažral a aj ovca ostala celá, našlo vedenie mesta spolu s cirkevnými predstaviteľmi šalamúnske riešenie. Na strechu mrakodrapu bez zbytočných ceremónií umiestnili zmenšenú kópiu sochy. Madonnina tak mohla naďalej nerušene sledovať a ochraňovať svoje mesto. Toto riešenie vydržalo pomerne dlho, až do roku 2010, keď prvenstvo medzi milánskymi mrakodrapmi prevzal Palác Lombardia (161,3 metra), sídlo vedenia regiónu. A tak sa na strechu budovy opäť montovala madonnina, tentoraz so všetkou parádou. Ani na tejto adrese jej ale trvalý pobyt dlho nevydržal a koncom roku 2015 zakotvila na budove spoločnosti Allianz v modernej časti City Life, takmer 250 metrov vysokom mrakodrape architekta Aratu Isozakiho.

Zmenšená replika sochy Nanebovzatej z milánskeho dómu na streche Palazzo Lombardia (foto Andrea Cherchi*)

Sošku patrónky Milána nemá budova UniCredit na Piazza Gae Aulenti, ktorá dosahuje výšku 231 metrov. Mrakodrap však v skutočnosti meria „len“ 152 metrov, zvyšných 79 metrov tvorí pompézna veža. A pravidlo hovorí, že do výšky sa rátajú len “obývateľné” podlažia. Samozrejme, pre každý nový a vyšší mrakodrap sa vyrába osobitná kópia a pôvodná ostáva na tej-ktorej budove. Tak má dnes má Miláno štyri sochy svojej ochrankyne. Osemdesiatpäť centimetrov vysoké klony umiestnené na najvyšších budovách sú otočené smerom k milánskemu dómu a so svojim originálom udržiavajú očný kontakt 🙂 .

.  .  .

Na popolcovú stredu sa pre väčšinu kresťanského sveta začína obdobie pôstu. To pre Miláno neplatí. Kým sa kresťania na zvyšku zemegule postia a všemožne si zapierajú radosti pozemského života, tu sa ešte veselo vyprážajú šišky a ďalšie fašiangové dobroty. Práve v tom čase totiž štartujú štyri dni trvajúce veselé karnevalové slávnosti. Niežeby Milánčania boli dajakí neznabohovia alebo rebeli. Práve naopak, za túto starú kresťanskú tradíciu vraj môže patrón mesta, biskup sv. Ambróz. Legenda hovorí, že sv. Amróz, ktorý bol na púti a meškal s návratom do mesta, požiadal svojich veriacich, aby naňho s oslavami počkali, a tak sa karneval predĺžil o štyri dni. Už v 4. storočí bol milánsky karneval rovnako vyhlásený ako ten benátsky.

Milánsky karneval tradične sprevádzali alegorické sprievody centrom mesta, ktoré však v posledných rokoch vzhľadom na bezpečnostné hrozby nahradili menšie lokálne podujatia. (Snímka wikipédia/Effems)

Pravda je však úplne inde. Ambroziánska liturgia, ktorá sa dodnes dodržiava v Miláne, je oveľa staršia ako rímska, ktorou sa riadi väčšina západnej Cirkvi. Rozdiel medzi dobou trvania fašiangu vychádza z odlišného rátania dní pôstu predchádzajúcich veľkonočnému štvordniu. Keď rímskokatolícka cirkev prijala jednotnú liturgiu, Miláno si šlo ďalej svojou cestou. Ambroziánsky rítus prežil krivé pohľady a nepriateľské nálady Karola Veľkého aj liturgické reformy cirkevných koncilov. A tak je v Miláne namiesto popolcovej nedele, popolcový pondelok. Obrad udeľovania popolca sa však zvykne konať už na vigíliu, teda po nedeľnej bohoslužbe. Počas pôstneho obdobia sa v piatok neslúžia sväté omše.

Milánska liturgia má ale aj ďalšie zvláštnosti. Oproti kratšiemu pôstnemu obdobiu má dlhší advent, ktorý trvá šesť týždňov. Líši sa aj liturgia bohoslužby, napr. modlitba Agnus Dei sa recituje len pri omši za zomrelých, znak pokoja si veriaci vymieňajú pred prípravou obetnych darov, obrad lámania chleba predchádza modlitbe Otče náš. Namiesto fialovej, ktorá je farbou pokánia, si kňazi v milánskej arcidiecéze obliekajú rúcha zvláštnej farby „morello“.Vyzerá akoby ste oblečenie baklažánovej farby oprali na privysokej teplote a potom ešte príliš dlho sušili na priamom slnku. Dokonca aj zvony na kostolných vežiach majú v Miláne osobitý zvuk. Môže za to špeciálny systém kolies, na ktorých sú zvony upevnené. A kto by sa domnieval, že tieto „výstrednosti“ sa týkajú iba hŕstky veriacich, je na omyle. Milánska arcidiecéza je jednou z najväčších na svete. Zahŕňa viac ako tisíc farností a počet jej ovečiek presahuje päť miliónov. Amroziánsky rítus sa dokonca dodržiaval aj v Kláštore sv. Amrože v Prahe.

* Snímku zo strechy Palazzo Lombardia mi požičal známy milánsky novinár a fotograf Andrea Cherchi, za čo mu srdečne ďakujem, a ak by ste chceli vidieť skutočne krásne fotografie z Milána, navštívte jeho instagramový alebo facebookový profil.

Pin It on Pinterest

Share This