Po niekoľkých dňoch, ktoré sa tu zdajú večnosťou, píšem voľné pokračovanie koronadenníku. Na úvod dobrá informácia, ktorých máme teraz tragicky málo. Pacient č.1, vlastným menom Mattia, začal dýchať samostatne a včera prvý raz prehovoril. Jeho prvé slová boli: „Som v Lodi?“ (mesto na juh od Milána, pozn. red.)

Sú to necelé tri týždne odo dňa, keď sa dostavil na pohotovosť v dezolátnom stave. Intubácia, kóma, umelá ventilácia pľúc, zmes liekov na všetky chronty sveta a boj prežitie. Vonku sa zatiaľ svet obrátil hore nohami. Keď chalanisko opustí brány nemocnice, bude mať určite dojem, že prespal desaťročia. To, čo tu nájde, ale určite nebude svet, ktorý si predstavoval.

Pred dvoma týždňami aj pred týždňom som vyšla do centra, aby som zmapovala a zachytila situáciu v Miláne. Chcela som tak urobiť aj predvčerom, pred vyhlásením celoštátnej karantény. Nešla som. Bála som sa. Bola som len v supermarkete. Bála som sa aj tam. Nikdy som si nepredstavovala, že sa budem báť výjsť na ulicu za krásneho bieleho dňa v centre Milána. Predtým som sa nanajvyš strachovala, že mi niekto môže ukradnúť peňaženku. (Zatiaľ sa tak nestalo a medzi nami, veľmi by si nepomohol.) Toto mesto obišli dokonca aj teroristické útoky vyšinutých jednotlivcov, ktoré sa v nedávnych rokoch nevyhli veľkým európskym metropolám. Cítili sme sa tu dobre. Trochu natlačení v emhádéčke, stále obklopení turistami, smogom nad všetky limity, ľuďmi, ktorí sa stále niekam ponáhľajú, podnikmi plnými do prasknutia a akciami všetkého druhu na každom rohu. A teraz nás dostal neviditeľný vírus.

Podarilo sa nám zohnať jeden respirátor. Je to neuveriteľne hrozný pocit musieť si nasadiť masku, aby ste mohli vyjsť medzi ľudí. Pamätám si ešte, ako sme na branných cvičeniach nacvičovali poplach a navliekali na nohy a ruky mikroténové sáčky. Dokonca si dobre pamätám, ako nám prízvukovali, že nákaza (vírusy a baktérie) sa najlepšie dostanú do tela cez oči. Že si netreba chytať tvár, keď vo vzduchu lietajú všelijaké hnusoby. Ruky som si vedela umývať už predtým , ako som nastúpila na základnú školu. Dnes tlačíme letáčiky s týmito upozorneniami. Zrejme niekto v škole chýbal alebo to prespal. Uznávam, nácviky biologických a chemických útokov neboli veľmi záživné a zaľahnúť nohami k epicentru počas jadrového výbuch nám už v tej dobe a v tom veku pripadalo padnuté na hlavu. No hlavne, zdalo sa to také absurdné a nepotrebné.

A aha, surprise, máme to tu. Nie je to klasický bio-útok ako ho poznáme z katastrofických filmov, no niektoré body scenára sú identické. Je smutné a dokonca nebezpečné, že to niektorým ešte stále nedocvaklo a motajú sa kade-tade, akoby o nič nešlo. Každý už videl – či už vo filme alebo v správach – zábery prestreliek, prepadnutí, teroristických útokov, prírodných katastrof, keď ľudia, hnaní pudom sebazáchovy, utekajú alebo sa schovávajú pod stoly. Nikto normálny nevylezie na ulicu, kde sa strieľa, aby si šiel sadnúť na kávu alebo kúpiť sveter…

Naši starí otcovia museli ísť do vojny, od nás sa žiada len aby sme ostali doma na gauči.
Táto veta už niekoľko dní koluje po sociálnych sieťach. Každá generácia musí čas od času priniesť väčšie či menšie obety. Teraz nie je čas na voľnú interpretáciu vládnych nariadení, na hľadanie výhovoriek a opodstatnených motívov. Každý človek, ktorý dnes vyjde na ulicu, je zodpovedný za všetkých, s ktorými príde do kontaktu. Po Miláne sa začali objavovať farebné post-ity s povzbudivým nápisom: “Andrà tutto bene”. Bude to dobré. Bude to dobré… ak budeme rešpektovať pravidlá. Toto je naša vojna a môžeme ju vyhrať sediac na gauči.

A hlava už mi vôbec neberie situácie, ako napr. na nedávnom zápase Ligy majstrov medzi Liverpoolom a Atleticom Madrid. Natrieskaný štadión je v tejto chvíli hotová korona-párty! Je pravda, že mnohí diváci vyzerali už poriadne dezinfikovaní zvnútra, ale tú prehru mohli kľudne inkasovať aj bez podobného divadla. Naši to už môžu zabaliť. Do Milána nikto pri zmysloch cestovať nechce. Getafe je ochotné prijať prehru od stola. Juventus má prvého nakazeného hráča, takže pyžamo a papuče pre všetkých, od vrátnika až po Ronalda, ktorý to ale prečká pri mame. Trénovať môžu len účastníci európskych súťaží. V preklade, o chvíľu nikto. No európska súťaž fičí ďalej. Úžasný príklad ako dokážu peniaze zatmeniť mozog.

Priznám sa, trochu mi momentálne lezú na nervy kampane na sociálnych sieťach, hastagy a celebritné tváre, ktoré komunikujú, že si teraz máme konečne čas jeden na druhého a môžeme si prečítať knihu. Toto fakt nie je o tom, že by bežný človek nemal doma do čoho prstom pichnúť. A znudeným mladým by som odkázala – ak vás nebaví samoštúdium, vezmite do ruky žehličku alebo vysávač, vyhážte si skriňu… Uvidíte, ako pri domácich prácach krásne uteká čas. To sa vám otvorí úplne nový svet.

Zrejme sme už objavili aj pacienta č.0. Žiadny Číňan ani Talian. Profesor Galli z milánskej nemocnice Sacco nakreslil filogenetický rodokmeň nášho vírusu, keď pospájal vzorky izolovaných kmeňov z Nemecka, Francúzska, Fínska, Talianska a Číny. Na základe toho určil, že do našej krajiny prišiel práve v Nemecka. O tom už dávnejšie hovorili aj výskumníci v Seattle. Žiaľ, šírilo sa to veľmi potichu a takmer asymptomaticky, takže sa tá hnusoba usadila nebadane všade. Galli a Američania sa zhodujú na tom, že do Európy to dovliekla pani zo Šanghaja. Mali v Mníchove nejaký meeting, a tam si vírus pekne porozdávali. Do Talianska sa potom dostal rôznymi cestami. Až štvrtina prvých infekcií v Mexiku, Fínsku, Škótsku a u nás vykazuje genetický pôvod v mníchovskom ohnisku. Profesor Galli ešte aj vysvetlil, prečo je nepravdepobné, že túto chrontu vyrobili v laboratóriu, ale to by bolo už nadlho.

Je potešiteľné, že vedci, lekári a zdravotníci teraz vytláčajú z médií všetky samozvané celebrity. Škoda, že to tak nebolo už pred touto pohromou. Pár populárno-vedeckých programov namiesto Big Brother a iných sociálnych experimentov na divákovi by možno okysličilo mozog a naštartovalo šedé bunky. A hádam by sme teraz nemuseli sledovať tutoriály ako si vyškrabať špinu spoza nechtov.

Sme tu momentálne zavretí. Skoro ako vo Wuhane. Akutát, že sme ešte viac analogickí a namiesto shoppingu on-line si musíme odstáť hodinový rad s vozíkom pred supermarketom. Zatiaľ nám nákupný zoznam zaručene vyfučí z hlavy, a tak máme čo robiť aj v nasledujúce dni. Mali by byť teoreticky otvorené len potraviny a lekárne. K ním sa však pridali aj drogérie, pekárne, práčovne a trafiky. No a potom aj obchody s počítačmi, mobilnými telefónmi, fotgrafické služby, železiarstva…. Lebo pandémiu neprežijete bez nového šrobováka. Kníhkupectvá sú už zatvorené, no literatúra je našťastie aj na internete. V rebríčku najčítanejších kníh vedú diela o morových epidémiách. Väčšina čitateľov ešte rada otáča nožíkom v rane.

Z Číny k nám mieri skupina lekárov, pľúcne ventilátory a rúšky. Či to nebudú tie, čo sme im poslali my. Je to taká chvályhodná akcia, ale nebude to zadarmo. V podstate sme si ich kúpili, len sa to nikde príliš nezdôrazňuje. Na druhej strane, deje sa aj charita. Forma Roche rozdáva regiónom svoj liek na artridídu, ktorý sa ukázal ako účinný aj pri lečbe koronavírusu. K tomu prihodila aj ochranné prostriedky pre zdravotníkov a zariadenia na oddeleniach intenzívnej starostlivosti za milión.

Nedávno preletela médiami správa, že milánsky módny návrhár Giorgio Armani daroval 1. 250.000 eur štyrom nemocniciam. Menej medializovaný bol príbeh istej bezmennej pani, ktorá zaplatila sedem krabíc s pizzou, keď sa dozvedela, že objednávka ide sestrám ťahajúcim ďalšiu nekonečnú zmenu na jednotke intenzívnej starostlivosti. Keď odpočítaš tie cifry, ostane Ti len jedno – ľudskosť.

Pred nejakým časom sme počúvali hypotetické scenáre o možnosti nových lôžok v armádnych nemocniciach. Kým ste dočítali túto vetu, vzdialená teória sa stala realitou a poľná nemocnica by mala vzniknúť v areáli bývalého milánskeho výstaviska. Miest je zúfalo málo. Najhoršie je na tom Bergamo a Brescia, no množí sa to aj tu, v Miláne. A hlavne, pribúdajú mladí ľudia v kritickom stave. Tí, čo samoštúdium vymenili za happy hour. Na hadičkách je aj osemnásťročný chlapec a osem percent vážnych stavov sú pacienti pod 30 rokov. Možno to zvládnu, no lekári upozorňujú, že z tej intenzívky nevyjdeš ako predtým. Následky si pravdepodobne ponesieš celý život.

Prečo má Taliansko také vysoké čísla? Nezanedbali sme nijaké medzinárodné protokoly ani opatrenia. Vzápätí po potvrdení prvej domácej nákazy sa začalo s masívnym testovaním. Žiadna krajina to v takej miere neurobila. V istom momente sme mali viac realizovaných testov ako všetky európske krajiny dohromady. Do 20. februára sme mali dvoch Číňanov v katanténe a jedného pozitívneho Taliana bez príznakov, čo sme evakuovali z Wuhanu. Nemali sme podzrivé zápaly pľúc ani nezvyčajné vysoké čísla chrípky. Ten chalan z Codogna natrafil na doktorku, ktorá to zobrala na svoje tričko (viac v poslednej kapitole tu). Uzavreli sme na dva týždne ohniská a lokálne to pomohlo. Codogno už nehlási žiadne nové prípady. Lenže – máme to všade. Najviac v Lombardii, pretože je tu plus-mínus ľudí čo vo Wuhane. Lebo je to ekonomicky najbohatšia oblasť, čo sa rovná najväčšiemu pohybu osôb. Lebo vekovo je Taliansko jednou z najstarších krajín na svete. Máme veľa úmrtí „S“ koronavírusom, nie „NA“ koronavírus, lebo všetci zosnulí, u ktorých je oprávnené podozrenie, že boli infikovaní, sú postupne testovaní na koronavírus. Väčšina nebohých už mala vážne ochorenia a vek cez 80 a mohli sme ich vykázať aj mimo korona-tabuľky. No testami post-mortem a zistením nákazy sa môže zachytiť infekcia medzi príbuznými. Neviem, kto to ešte robí. Pretože vírus je taký letálny vo vyšších vekových kategóriách, nie je práve optimálne nechávať deti, ktoré teraz nemajú školu, u starých rodičov.

Lombardia žiada ešte prísnejšiu karanténu, úplne zastavenie výroby aj verejnej dopravy. Chceme čo najtvrdšie opatrenia, aby sme sa z toho čo najskôr dostali. Milánčania už prežili všelijaké katastrofy – od morových nákaz, cez pustošenie Druhej svetovej vojny až po terorizmus rokov olova. Centrum mesta ale nikdy nebolo tak dezolátne pusté. „Nie je to koniec sveta,“ povedal jeden virológ, „no je to koniec jedného sveta.“ Dúfame, že to zvládneme. Vďaka zdravotnému systému, ktorý funguje, vďaka civilnej obrane a úradu zdravotníctva, ktorý prezieravo reaguje, a hlavne vďaka ľuďom, ktorí sú ochotní odložiť na bok svoje osobné záujmy a vzdať sa komfortu bežného života.

Život v karanténe

Nedávno som sa tak hypoteticky pýtala, čo by sme robili, keby sme sa ocitli v karanténe. V metropole, akou je Miláno, sme si to nevedeli ani predstaviť. Od stredy už striháme meter, aj keď nevieme, aký by mal byť presne dlhý.

Nech to už bude kedykoľvek, vyzerá to, že ma koniec mimoriadneho režimu zastihne so žehličkou v ruke. A ako tak pozerám po okolitých balkónoch, aj ostatní už oprali. Naše domácnosti „voňajú“ chlórom a dezinfekciou a sú natoľko sterilné, že by aj Adrián Monk bledol závisťou. Ono to ale nie je len o upratovaní.

Zásadou je – nevychádzať z bytu. Máte to už na každom stĺpe a pred každým reklamným blokom v telke. No funguje aj analogická osveta. Príkladom môže byť domovník z paneláku oproti, ktorý hneď v prvý deň karantény vyhrešil každú babku, čo sa vracala z prechádzky. Nedal sa odbiť výhovorkami a predpokladám, že na konci šichty prišiel o hlasivky. Celkom to zabralo. Že nariadenia vládneho dekrétu sa dajú vyložiť všelijako, potvrdili dve vášnivé jazdkyne, ktoré sa v prvý deň karantény rozhodli vyvenčiť v centre Milána svojho koňa. Nevedno, či išlo o pomýlený zmysel pre recesiu, pokročilý analfabetizmus alebo len jednoducho zatemnený mozog, ale dôvod svojho konania budú mať možnosť vysvetliť pred justičnými orgánmi.

Každý sa tento čas snaží využiť čo najlepšie. Podaktorí najlepšie vo svoj prospech. Dezinformácia sa predáva lepšie než dezinfekcia a rýchlejšie ako vírus sa šíria rôzne „fake news“. Už pred vypuknutím pandémie bol takmer každý užívateľ mobilného telefónu s pripojením na internet influencerom. Od predaja falošných značkových hodiniek k miešaniu lektvarov proti koronavírusu je často len krôčik. Lajky sa sypú a trestné oznámenia tiež, či už pre podvody, šírenia poplašných správ alebo špekuláciu s nedostatkovým tovarom.

Tak, ako školáci a študenti nemôžu nazvať toto obdobie prázdninami, ani pre pracujúcich nejde o dovolenku. Hoci mnohí to úradne takto vykazujú. Momentálny stav má veľmi ďaleko od relaxu niekde na pláži či v horách. Zatvorení medzi štyrmi múrmi vlastnej domácnosti, kde na nepretržite narážate na svoju rodinu a zovšadiaľ sa na vás valí koronavírus. Bombradovaní informáciami prevažne negatívneho charakteru rozmýšľate, či vám v lekárni predajú antidepresíva aj bez receptu.

Zlé obdobie prežívajú aj zlodeji a vykrádači bytov. Jednak je vonku príliš veľa policajtov a vojakov, a potom sú všetci doma. Vďaka karanténe sa podarilo dolapiť aj jedného mafiána, čo zle načasoval vychádzku. Možno ste zaznamenali, že mimoriadne opatrenia vzbudili nevôľu vo väzniciach, čo prerástlo do veľmi škaredých rebélií. Odsúdenci sa dožadovali návštevy príbuzných, príbuzní zas nevyberaným spôsobom protestovali pred bránami ústavov na výkon trestu. Napokon sa ukázalo, že väčšinou na jednej ani druhej strane nešlo ani tak o citový deficit. Objektom vzbúrených väzňov boli totižto vyšetrovne, konkrétne skrinky s liečivami. Protesty si vyžiadali niekoľko obetí. Zomreli na predávkovanie. Stovky odsúdených začali po chýbajúcej návšteve príbuzenstva vykazovať abstinenčné príznaky…

Momentálne sme všetci tak trochu uväznení a zdravý rozum nám káže tento stav rešpektovať. Každý niečo stráca. Tento vírus je totiž nanajvyš demokratický. Infikovaní sú politici, herci, športovci, lekári, deti, penzisti… Kto na to nedoplatí zdravotne, pravdepodobne to odnesie ekonomicky. Niekdy existenčne. Vláda sa dušuje, že pre koronavírus nikto o prácu nepríde. Kto tomu môže veriť? Istý známy vlastní jednu z najväčších cestovných kancelárií. Je lídrom na trhu pre zájazdy do USA a svadobné cesty do exotiky. Práci obetoval celý svoj život a firmu budoval z ničoho, len z vlastného nadšenia a odriekania. Za mesiac mu zahučal dole vodou milión eur. Ak to do mája neprehrmí, je na kolenách. Čo bude s deväťdesiatimi zamestnancami?

Korunu tomu nasadila Christine Lagarde, ktorá len prvou vetou na tlačovke Centrálnej európskej banky nebezpečne rozhojdala svetové burzy. Začínam si o nej myslieť, že si na raňajky dáva šteniatka dalmatíncov. Že šlo o fenomenálny “gaffe” povrdil aj náš prezident. Inak veľmi zdržanlivý pán, u ktorého niekdy neviete, či je smutný alebo veselý. Preskákal si toho už veľa, stačí len spomenúť, že brata mu zabila Cosa Nostra, takže väčšinou reaguje pomaly a rozvážlivo. Pani bankárke však Sergio Mattarella ešte v ten deň adresoval priame slová a hoci skloňoval výrazy ako „solidarita“ a „nie prekážky“, v podtitulkoch to malo poriadne drsný význam.

Sú ale aj horšie straty ako ekonomické či materiálne. Hovoria o ich lekári, ktorí už ani nevychádzajú z nemocníc. Niektorí aj preto, že sami ochoreli. Tu sa len na okraj vrátim k stavu pred epidémiou, keď práve lekári a zdravotníci v Taliansku často čelili fyzickým a verbálnym útokom – streľby a hádzanie kameňov na sanitky a pod. Najhoršie je na tom momentálne Bergamo a Brescia. Lokálny denník L´Eco di Bergamo vyšiel včera s jednástimi stranami nekrológov. Na miestnom cintoríne je každú polhodinu pohreb. Bez ceremónií a bez príbuzenstva. Lekári prirovnávajú situáciu k stavu po katastrofe alebo vojne. Na pohotovosti je každý deň 30-40 ľudí, ktorí potrebujú okamžitú pomoc. Novinárka z mesta Piacenza, kde v jeden deň zomrelo 24 ľudí, pátrala v archívoch, aby našla v histórii provincie ešte jeden takýto čierny deň. Márne. Ani za vojny tu neboli takéto straty na životoch.

V samotnom Miláne potrebujeme do mesiaca 4-tisíc nových lôžok. Chýbajú miesta, lekári aj sanitky. Včera v noci previezlo armádne lietadlo dvoch pacientov do Palerma. Tu už nebola voľná posteľ. Nie je jasné, či nová nemocnica vznikne v priestoroch bývalého výstaviska, no niekde to byť musí a musí to byť čoskoro. Do Lombardie mieria lekári z Venezuly a Kuby. Pristálo tu už pár ton liekov a ochranných pomôcok pre lekárov a, dúfajme, aj pre pospolitý ľud. Virológovia hovoria o tom, že máme pred sebou ešte ťažké mesiace. Sú to ľudia, ktorým treba veriť. Hádam už každý pochopil, aký je rozdiel medzi Covid-19 a normálnou chrípkou.

Milánska izolácia

Neprešiel ešte dlhý čas o celoplošného “lock-down” a premýšľam, ako nás táto nútená karanténa zmení. Ak nám pľúca nezničí koronavírus, celkom určite ich rozleptá pach bielidla a dezinfekčných prípravkov. Odborníci tiež radia zdržiavať sa ďalej od chladničky. Kalorický výdaj medzi štyrmi múrmi vlastnej domácnosti je minimálny. Izolácia v obmedzenom priestore bude mať iste aj psychické dozvuky. Nie každý má vôľu, príležitosť či prostriedky aby udržal v kondícii telo a myseľ.

Rozmohli sa nám tu motivačné flash-mob, ktorých zábery už kolujú svetom. Tancujúci a spievajúci Taliani na balkónoch a terasách. Videli sme podobné obrázky z Číny, len sme im nerozumeli. Nepoznáme ázijské play-listy. Ľudia sa takto povzbudzujú a uisťujú o spolupatričnosti. Včera sa niečo podobné konalo aj tu o deviatej večer s trochu rozpačitým priebehom. Tu, v Lombardii to prežívame trochu inak. Pod záľahou tragických čísel nemáme veľmi vôľu na prejavy entuziazmu. Iste, je to spestrenie na záver dlhého dňa, no ktovie, či mi susedia, ktorí včera intenzívne blikali baterkami svojich smartfonov po dvoch týždňoch odpovedia na pozdrav?

Po internetoch kolujú poplašné správy, že Taliani nechávajú umrieť ľudí s menšími šancami na prežitie. Nie je to pravda. Všetci vyvíjajú nadľudské úsilie, každodenne pribúda chorých, no pribúdajú aj lôžka. Milánska nemocnica San Raffaele finišuje s prácami na novom pavilóne intenzívnej starostlivosti. Kompletne financovanom z dobročinnej verejnej zbierky a postavenom z ničoho. Po 78 hodinách nepretržitej práce je objekt na 90 percent hotový. Koronavírus je rýchly, no ani my tu nestojíme so založenými rukami a nie sme pomalší, ako Číňania. (Zbierka, ktorú iniciovala blogerka Chiara Ferragni a rapper Fedez trvala necelý týždeň a vyniesla vyše 4 milióny eur.)

Dodržiavanie pravidiel kontroluje na uliciach polícia aj armáda. Tiež nemôžu byť všade. Pomáhajú im moderné technológie. Napr. vo Florencii mestské strážne kamery identifikujú hlúčiky ľudí, niektoré mestá využívajú aj drony. V Miláne sú zatvorené všetky ohradené parky a verejné záhrady, aby neboli priveľkým pokušením pre náruživých bežcov. Športovanie na čerstvom vzduchu nie je výslovne zakázané, no zhromažďovanie sa áno. A niekedy sa tých runnerov nahromaždí celkom dosť. Ani venčenie psa v pomere 3:1 neprejde.

Akoby nám nestačili naše vysoké čísla, hrozivé údaje už prichádzajú aj zo zahraničia. So znepokojením sme pozerali na komunálne voľby vo Francúzsku, ešte viac ma zarmútila súkromná správa od kamarátky z Belgicka, a na Španielsko možno povedať už len: “celé zle”. Zimomriavky na tele vzbudzujú slová britského premiéra Borisa Johnsona, ktorý sa rozhodol na svojoch daňových poplatníkoch testovať pestovanie kolektívnej imunity. Vraj každý stratí drahú osobu, ale odmenou budú protilátky. Po tom, čo svojich starších spoluobčanov takmer hádzal levom, si to pravdepodobne rozmyslel, a teraz by ich chcel zavrieť do niekoľko mesačnej karantény.

Toto je však boj s časom. Naše čísla budú podľa virológov ešte stúpať, efekt opatrení by sa mal dostaviť najskôr do týždňa. K včerajšiemu dňu máme aktuálne 20.603 nakazených, 1.672 na intenzívnej starostlivosti, 2.335 vyliečených a vyhodnotili sme 124.899 testov. Ešte jedno číslo – len v Lombardii potrebujú zdravotníci každý deň 300-tisíc ochranných rúšok.

Už týždeň v karanténe

Takto pred týždňom nás vládny dekrét uviedol do celoštátnej karantény a my už sedem dní nevychádzame z domu. Vďaka Bohu za balkón a ten fliačik zeminy, ktorý voláme záhrada! Koronavírus nás oberá o veľa, okrem iného aj o jedno z najkrajších a najpríjemnejších období, aké môžete v Miláne zažiť. Teploty začínajú byť viac než príjemné, dni dlhšie a komáre ešte zašité niekde v teple doťahujú taktiku tohtoročného útoku. A my sme zavretí.

Mimochodom, vzduch je tu čistý ako nikdy predtým, a mne ako aj tisíckam ďalších alergikov/astmatikov prešiel ranný kašeľ. Iste, mohli by sme hľadať desiatky ďalších výhod tejto absurdnej a nečakanej situácie. Že sme konečne s rodinou, že máme čas jeden na druhého, že si začíname vážiť samozrejmé, že ekológia, pokora, Pán Boh… Ja si ale myslím, že je to len jedno – fakt hnusný vírus. Nie je na ňom nič dobré a nič nie je dobré na tom, čo každý z nás prežíva. Je zbytočné lepiť navrch nálepku a predávať to, ako niečo pozitívne. Cena, ktorú zaplatíme, bude, žiaľ, privysoká na to, čo sme možno načas získali.

Teraz som mala sedieť za počítačom a písať ďalší článok o rozkvitnutom Miláne, o desiatkach podujatí, ktoré toto mesto zafarbí a rozveselí, o kvetinových trhoch v starobylej Bazilike San Ambrogio, v malebnej štvrti Navigli či Porta Romana, v parku Indro Montanelli, o záplave tulipánov v neďalekom Arese… Je však veľmi pravdepodobné, že tento rok sa nič z toho neuskutoční, že tisícky kvetov zhnijú niekde v skladoch, pretože nevieme, kedy sa naše domáce väzenie skončí.

Koronavírus nás oberá o veľa, aj o takéto pohľady.

Tá pliaga sa už rozliezla všade. Každá krajina to zvláda-nezvláda po svojom. Donald Trump povedal, že sa nenechá testovať, pridal štatistiku o tom, koľko ľudí umiera ročne na chrípku, vyvesil na twitter Frecce Tricolori a dal si spraviť výter. Nakoniec prejavil záujem o výhradné práva na vakcínu, ktorú vyvíjajú v Nemecku. Odpoveď bola podobná, ako keď plánoval minule kúpiť Grónsko. Aj pápež František sa angažuje na poli boja proti koronavírusu a vydal sa na krátku prechádzku po rímskych kostoloch. Každý bojuje vlastnými osvedčenými zbraňami. Po celom svete sa známe monumenty zahalili do talianskych farieb – od jeruzalemského múru, cez most v Mostare až po dubajský Bhur Khalifa. Je to pekné gesto solidarity, no určite by bolo užitočnejšie, ak by sem dorazili aj tony zaplateného ochranného zdravotníckeho materiálu zablokovaného na európskych hraniciach.

Nie všetci majú krátku pamäť. Číňania si ešte spomínajú na nezištnú vlnu solidarity, ktorá sa z Apenínskeho polostrova hrnula do krajiny roku 2008 po ničivom zemetrasení v S’-čchuane, a ani teraz, keď bojovali s koronavírusom, ich Taliani nenechali v kaši. Po malej skupinke zdravotníkov, ktorá sem zatiaľ prišla tak trochu na exkurziu, už do Lombardie smerujú stovky ďalších ázijských lekárov a špecialistov s rúškami, respirátormi a ďalšou život zachraňujúcou batožinou.

Trochu nás vyhrešili, že na ulici je ešte stále veľa ľudí, no tu sa, narozdiel od Číny, produkcia nezastavila. Karanténa platí pre tých, čo si to môžu dovoliť. Predavači, zásobovači, vodiči mhd, taxikári, opatrovatelia, smetiari, domovníci, ľudia vo výrobe… a v neposlednom rade lekári, záchranári a zdravotníci do práce musia. Polemiku vyvolávajú takmer všade prítomní runneri. Športová aktivita na čerstvom vzduchu nie je výslovne zakázaná, no v tomto čase sa na toľkých bežcov pozerá trochu s podozrením a trochu s pohoršením. Mala by som návrh, keď už musíte behať, bežte darovať krv. Je jej totož stále nedostatok.

Milánsky starosta vyzval rekreačných bežcov, aby v týchto dňoch zvážili svoju športovú aktivitu na čerstvom vzduchu.

Ako pri každej katastrofe, a že si táto krajina už zažila neúrekom, sa mobilizujú všetky sily a otvárajú peňaženky. Desať miliónov eur na realizáciu novej nemocnice daroval dnes bývalý premiér Silvio Berlusconi a rovnakú sumu posiela na účet aj odevná firma Moncler. Zariadenie so 400 lôžkami intenzívnej starostlivosti by malo vzniknúť v priestoroch bývalého milánskeho výstaviska a poslúžiť nielen pacientom z regiónu Lombardia, ale všetkých postihnutých oblastí. Rovnako veľkú finančnú čiastku venuje aj dedič siete supermarketov Esselunga Giuseppe Caprotti na liečbu pacientov, ale aj podporu rodín, ktoré pre súčasnú situáciu čelia existenčným problémom. Reťaz solidarity ale nefunguje len vo vyšších kruhoch. Majitelia bytov na krátkodobé prenájmy sa rozhodli ponúknuť svoje nehnuteľnosti zadarmo pre lekárov a zdravotníkov, ktorí prišli do mesta, aby pomohli v tunajších zariadeniach, alebo tých, ktorí sa nateraz nechcú vrátiť do svojich domácností, aby zabránili rozšíreniu nákazy na vlastné rodiny.

Dnes už v Lombardii nie je voľné miesto na oddelení intenzívnej starostlivosti. Pacientov začali prevážať letecky do ústavov po celom Taliansku. Nie všetci taktúto cestu zvládnu.

V piatok o 11.00 sa na všetkých rozhlasových staniciach rozozvučí talianska štátna hymna. Stay tuned!

Uplynul mesiac…

…čo sme objavili nášho pacienta č. 1. Chlapík to ustál, hlavne kvôli všemožnej a nadľudskej snahe všetkých lekárov, a hoci ešte nemôžeme povedať, že je úplne fit, o chvíľu pôjde domov. Bude môcť asistovať pri pôrode svoje dcérky a zároveň metabolizovať všetko, čo sa vo svete zatiaľ udialo. Doteraz ho nemocničný personál veľmi neinformoval o dianí vonku. Najskôr treba dať do poriadku telo.

Ak pozorne a pravidelne čítate tento denník (aj jeho prvú časť), iste máte obraz o chronológii. Teraz sa podobné alebo navlas rovnaké scenáre opakujú v ostatných krajinách od USA až po Francúzsko. Tí, čo predtým s ironickým úsmevom hľadeli na zábery prázdnych regálov v Miláne (trvalo to len jeden deň a doteraz nič v obchode nechýba) už stoja v šóre na toaletný papier. Tí, čo kritizovali nezodpovedný útek južanov zo severu Talianska k svojim rodinám, teraz asistujú rovnakému exodu Parížanov na vidiek. Pretože sme ľudia a reakcie sú rovnaké. A sme nepoučiteľní.

Nikto nákaze neujde, lebo sa bude schovávať za lepšie čísla alebo skreslené údaje, lebo dúfa, že s krajším počasím prídu krajšie výsledky. Tento vírus neoklameš. Musíš sedieť doma, umývať si ruky a kašľať do vreckovky. Netreba na to diplom z mikrobiológie. O desať dní až dva týždne vždy pochopíš, že polovičné riešenia sú na dve veci – podporujú šírenie vírusu a to druhé si doplňte…

Samozrejme, iný kraj, iné čísla, iné výsledky. Všetko závisí od vekového zloženia, hustoty obyvateľstva, návykov, mobility, zodpovednosti, technického a personálneho vybavenia nemocníc… Ľahko sa kritizuje zo Šanghaja, kde na každom rohu stojí stredisko na testovanie infekcie ako smutné dedičstvo epidémie SARS, ľahko sa vraví, zatvorte fabriky, keď za tebou nestojí miliarda robotníkov rozosiatych po zvyšku krajiny, ktorí sa postarajú o to, aby ti zajtra na stole nechýbalo mlieko a aby si si ho mal aj na čom zohriať.

Ešte lepšie sú štatistiky, ktoré upokojujú ustrašený národ číslami o úmrtnosti. O tom, koľko ľudí umrie ročne a že sčítané a odrátané to s týmto vírusom nie je až také tragické. Že tí ľudia to už aj tak mali poriadne nahnuté. Veď áno. Niekedy to vyzerá, ako by COVID-19 vyrobili niekde na úrade pre dôchodkové zabezpečenia. Lenže, keď vidíte zábery desiatok vojenských nákladných vozidiel, ako ešte za rannej tmy odvážajú z Bergama rakvy s telami zosnulých, pretože tunajší cintorín, krematórium ani márnice situáciu kapacitne nezvládajú, tak načo sú vám takéto štatistiky?

Len za týždeň zomrelo v Bergame 300 ľudí s koronavírusom. Nie všetci boli starí, nie všetci boli chorí. Štyridsaťdsedem rokov neznamená konečnú ani v najbiednejších štátoch Afriky. Toľko rokov mal Diego z call-centra záchranárskej pomoci, predavačka v supermarkete v Bresci o rok viac, 58 rokov Ivana, sestra na pôrodnici… Niekto hovorí, že percento úmrtia je nízke a niekto zároveň hovorí, že zatiaľ bolo analyzovaných len niečo vyše 300 lekárskych záznamov všetkých obetí. Ten niekto sedí na najvyššej stoličke na Talianskom úrade pre verejné zdravotníctvo.

Staršia populácia znamená vyššiu úmrtnosť, no koronavírus si hľadá obete aj medzi mladšími. Isteže, veľa ľudí je asymptomatických, veľa sa z koronavírusu vyliečilo ako z obyčajnej chrípky alebo dokonca rýchlejšie, a my sa tomu úprimne tešíme. Lenže tá chronta je oveľa nákazlivejšia ako chrípka, a keď sa každý večer na urgente objaví tridsať až päťdesiat ľudí s akútnym zápalom pľúc, ktorí potrebujú okamžitú pomoc, začínaš premýšľať nad tým, načo sú ti všetky tie štatistiky... Pretože štatisticky to tak nikdy nemalo byť, pretože štatistiky nepočítali s potrebou toľkých lôžok, toľkých prístrojov a hlavne toľkého personálu.

Nemocnica v Begame má momentálne najväčšiu jednototku intenzívnej starostlivosti v Európe s osemdesiatimi lôžkami a zďaleka to nestačí. Postele a respirátory už sú v zasadačkách, menej vážni pacienti na chodbách. Špeciálne jednotky alpínov postavili poľný špitál. Od začiatku epdémie, keď bolo v celej Lombardii k dispozícii 724 miest na JIS-kách (čo prebohato stačilo) stúpol za necelý miesiac ich počet na 1250. Ako sa ukázalo, materiál, peniaze a zariadenie nie sú až takým veľkým problémom. Len čo guvernér regiónu pustil do éteru informáciu, že plánuje na bývalom výstavisku otvoriť provizórnu nemocnicu so 400 posteľami pre urgentných pacientov, spustila sa sieť solidarity. Ani nebolo treba vyhlasovať verejnú zbierku. Za dva dni už na účte svietilo 14 miliónov. Včera veľmi intenzívne pustila žilou aj banka Intesa San Paolo, keď oželela 100 miliónov eur. Časť má posilniť nemocničné štruktúry a zvyšok pôjde na ďalší zákulisný boj s koronavírusom, ako napr. výskum a vývoj protilátky či účinných liekov.

To, čoho je nedostatok, sú ľudia. Lekári, záchranári, sestry, ošetrovatelia… Doteraz na koronavírus zomrelo 15 lekárov, stovky z nich sú v karanténe, desiatky sa už vyliečili a opäť ťahajú non-stop. Medici po promócii nastúpili do práce bez habilitácie, prichádzajú doktori na dôchodku, prilietajú špecialisti z Číny, Venezuely, Kuby… Stále málo. Tak načo tie štatistiky o úmrtiach? Toto je skutočná katastrofa, ktoré koronavírus spôsobuje. Že vám položí akokoľvek prešpekulovaný zdravotný systém, ktorý v novodobej histórii nebol pripravený na takýto druh nákazy.

18. februára vyhlásila Svetová zdravotnícka organizácia, že Covid-19 nie je taký smrteľný ako SARS alebo MERS. Štatisticky to sedí. Len v realite rátame už cez 100-tisíc mŕtvych. A toto mal byť blog o Miláne…

Pin It on Pinterest

Share This