Taliani sú národ poverčivý. To vie každý a netreba na to ani doktorát z antropológie či prelúskať wikipédiu. Ani Milánčania za národným priemerom nijako nezaostávajú. Napriek tomu, že ide o modernú metropolu s moderne zmýšľajúcim obyvateľstvom, povery a zvyky tu nerušene prežívajú v symbióze s najnovšími výdobytkami súčasnej doby. Každý schopný manažér totiž dobre vie, že keď mu cez cestu prebehne čierna mačka, darmo bude pľuvať trikrát cez ľavé plece, rozbehnutý biznis smeruje zaručene do trniek.
Už beztak zložitú situáciu komplikuje v Miláne mnohonárodnostné zloženie populácie, ktorá si ako kultúrnu výbavu prinieslo vlastné zvyky, povery a tradície. Aby sme nechodili ďaleko, takí Slováci tu napríklad zažívajú dvojnásobok smolných dní, čo vôbec nie je príjemné. Piatok trinásteho, ktorý je pre Taliana bežným a bezpečným dňom, a piatok sedemnásteho, ktorý na Apeninskom polostrove prináša smolu, smolu a zas len smolu. No zatiaľ čo sa domáce obyvateľstvo importovanými poverami neznepokojuje, predpokladá sa, že vy tie domáce nasiaknete spolu s prvým kapučínom v letiskovom bare. Nechcete predsa spôsobiť nijakú pohromu, v poslednom čase je v tom Taliansko celkom sebestačné…
Si vezmite len takú obyčajnú soľ. Na Slovensku ňou vítame vzácnych hostí a úplne prozaicky ochucujeme poživeň. Tak skúste v Taliansku nechtiac rozsypať trochu soli. Galiba na tri životy. Totiž ten chlorid sodný, čo si stáročia sypeme do jedla, nevyvážila Maruška zlatom len tak „mir nichts, dir nichts“ . Nebola to hlúpa princezná, pretože už v jej rozprávkových časoch išlo o vzácnu surovinu a v normálnom svete dokonca platidlo. Samotný taliansky výraz pre mzdu “salario” pochádza zo slova “sale”, soľ. Soľ nielenže dodávala chuť pokrmom, ale používala sa aj ako konzervačná látka. Mrhanie soľou sa rovnalo zločinu a prevrhnutá soľ na stole ešte stále znamená strašné nešťastie. Preto sa ani dnes soľnička nepodáva pri stolovaní z ruky do ruky, aby sa zabránilo tomu, že ju nejaký neohrabanec pustí. Odskákali by si to všetci prítomní stravníci. V Miláne sa táto povera dostala dokonca na jeden z najslávnejších obrazov všetkých čias. Judáš na maľbe Leonarda da Vinciho “Posledná večera” prevrhol na stole soľničku. The rest is history.
Milánčania sú ale nesmierne tvoriví a vynaliezaví, a tak sa neuspokojili len s národnými a celoplošne zaužívanými poverami, zvykmi a rituálmi, a pridali si k nim svoje vlastné. Čo na tom, že niektoré nedávajú nijaký zmysel a nikto nevie, čo presne majú zaručiť? Hitparádu absurdností zaručenie vedie zvyk dotknúť sa trýzniteľovho lýtka na reliéfe jednej z bronzových brán milánskeho dómu. Celá mohutná brána je ozdobená výjavmi z Ježišovho života, no prečo práve obraz bičovania pritiahol takú pozornosť, je stále záhadou. Faktom ostáva, že lýtkový sval jedného z Kristových mučiteľov, je dohladka vyšúchaný, pretože nie je turista, ktorý by sa ho nedotkol. Nemá to nijaký zmysel, jednoducho to niekto začal robiť a ďalší ho nasledovali. Že pre istotu. Väčšina ľudí sa už pre istotu dotýka tiež Ježišovej ľavej nohy, ktorá nadobúda rovnako zlatistý odlesk. Aby to nevyzeralo tak čudne, začalo sa hovoriť, že to prináša šťastie, alebo peniaze, alebo slávu, alebo úspech, alebo niečo iné a zjavne preto, to aj funguje. Lebo niečo dobré sa v živote vždy stane, a ak nie, tak ste chytili nesprávnu nohu.
Keď však už budete stáť pred spomínaným reliéfom, a pozorne si prezriete nohu Kristovho mučiteľa, uvidíte na jeho stehne malú priehlbinu (viditeľnú aj na obrázku). Zanechala ju tam črepina bomby počas druhej svetovej vojny. Našťastie, stavba dómu ostala nepoškodená, na mnohých jeho miestach ale nájdete podobné “odreniny”. Aj keď sa stavba milánskej katedrály neprestajne renovuje, tieto poškodené miesta sa neopravujú, aby navždy pripomínali skazu a nezmyselnosť vojny.
Toto je turistické “must to do”. Ak ste sa v metropole Lombardie nezatočili na býčích atribútoch, v Miláne akoby ste ani neboli. Ani najroztržitejšiemu návštevníkovi oslepenému luxusnými kreáciami vo vitrínach Galérie Vittorio Emanuele II. určite neunikne, že podlaha je tu vyzdobená erbami. Dodávam, že sú to erby štyroch talianskych miest – Milána, Florencie, Ríma, Turína a , pričom v strede je ten milánsky. Tam sa ale nič nedeje, všetku pozornosť priťahuje znak Turína. Jeho centrálnou figúrou je býk v celej svojej kráse.
Tradícia káže, že ak sa jednou nohou zatočíte na jeho atribútoch, prinesie vám to šťastie. A tu sa interpretácie tejto operácie rozchádzajú – niekto tvrdí, že sa treba zakrútiť trikrát na päte ľavej nohy v protismere chodu hodinových ručičiek, ďalší dodáva, že to funguje, ale len o polnoci 31. decembra. Mesto dáva z času na čas chýbajúcu časť mozaiky opraviť, a tak turínsky býk podstupuje pravidelne rekonštrukciu svojich pohlavných orgánov. Pred niekoľkými rokmi bolo dokonca toto miesto na mozaike vystužené kovom.
História tohto zvyku nie je stará, veď len samotná galéria bola postavená v 19. storočí, no o jeho skutočnom význame už takmer nikto nevie. Gesto krútenia sa na býčích atribútoch v erbe Turína vzniklo po druhej svetovej vojne ako forma ľudového protestu proti kráľovskému rodu Savojských, ktorí žili v Turíne. V podstate nešlo o to zatočiť sa, ale doslova zašliapnuť a rozdrviť citlivé partie úbohého zvieraťa. Bol tu však aj druhý, starší význam, ktorý sa vzťahoval k plodnosti. Ženy, ktoré si chceli zabezpečiť potomstvo, mali nohou pošúchať zvieracie semenníky na mozaike. Takže, predtým, ako sa tam budete točiť, zvážte aj tento eventuálny následok.
Minulý rok plus-mínus v takomto čase som na blogu písala o pomerne málo známej Bazilike Sant´Eustorgio a jej relikvii Troch kráľov. Tento malebný a veľmi starý kostol má však aj ďalšie výnimočnosti. Ľudia si sem napríklad chodia trieskať hlavu o stenu. Nie obrazne. Doslova. Je to takto: Už pred kostolom narazíte na čudnú sochu svätca s nožom v hlave. Ide o sv. Petra z Verony, dominikána, ktorý prišiel do Lombardie bojovať s heretikmi. Sám pochádzal z rodiny, ktorá vyznávala manicheizmus, čo bola forma bludnej náuky. Cirkev v tých dobách nebola nijako zvlášť jednotná a každý, kto mal nejaký názor, sa ho snažil viac či menej úspešne presadiť. Sv. Peter z Verony býval v kláštore pri bazilike a čoskoro si svojimi výsledkami, najmä presvedčivou výrečnosťou, získal vážnosť medzi ľudom aj u vrchnosti. Jeho protivníci však vôbec neboli mierumilovní, a keď ho pápež Inocent IV. roku 1251 vymenoval za inkvizítora v Miláne a neďalekom Como, začalo ísť do tuhého. Rok na to ho v lesoch pri Sevese prepadli a zabili najatí vrahovia. Spôsob smrti zobrazuje detailne ikonografia – zomrel po rane veľkým nožom do hlavy. V jednom zo zločincov sa však po vražde prebudili výčitky svedomia a dožil svoj život v dominikánskom kláštore vo Forlí.
Sv. Peter z Verony bol pochovaný v Bazilike Sant´Eustorgio v Miláne, kde prežil dlhú časť života. Jeho sviatok sa tu slávi na štvrtú aprílovú nedeľu a veriaci vtedy prosia mučeníka špeciálne aj o vyliečenie bolestí hlavy. Táto činnosť je doteraz často sprevádzaná búchaním hlavy o jeho hrobku. Preto, keď sa pred Milánčanom posťažujete na migrénu, možno sa dočkáte odpovede: “andà a pestà el côo in Sant’Ustorg” – choď si obiť hlavu do Sant´Eustorgio. Vraj ale stačí len položiť ruku na mramorovú hrobku. Veď vyskúšajte, alebo ako napísal pán František, pošlite manželku.
Aj ďalšie miestne zvyky súvisia s tunajšími kostolmi. O tradícii prinášať svadobnú kyticu do svätyne Santa Maria dei Miracoli presso San Celso sme už písali. Viac ako pol tisícročia sem prichádzajú čerstvo zosobášené páry, aby nevesta odovzdala asi najkrajšiu kyticu vo svojom živote na oltár Božej Matky a prosila o požehnanie manželského zväzku. Hoci ide o veľmi starý a dodnes zaužívaný zvyk, veľa mladých dvojíc o ňom nevie. Ak ste svoj moment prepásli, je ešte šanca prísť sem v deň výročia, najlepšie okrúhleho.
Ďalšia milánska povera súvisí s potomstvom. V presbytériu starobylej Baziliky Sant´Ambrogio sa nachádza kamenná lavica. Pravdepodobne pochádza z paleokresťanského obdobia a tunajšie ženy si na ňu sadali, aby si zabezpečili bezproblémové tehotenstvo a ľahký pôrod. Praktizovať tento úkon v súčasnosti je takmer nemožné, keďže sedenie je v neprístupnej časti za hlavným oltárom.
Posledná tradícia, ktorú stojí za to spomenúť, nie je typicky milánska, no Miláno je jedným z mála miest, kde ju možno praktizovať. Aj v tomto prípade v kostole, a to konkrétne v Santa Maria del Carmine v starej milánskej štvrti Bera. Tento pekný a fotogenický chrám nebola stavba na prvú dobrú… Ako už sám názov napovedá, súvisí s rádom karmelitánov, ktorí sa tu usídlili roku 1268 a začali si stavať kláštor s bohostánkom. Všetku námahu však zničil roku 1330 požiar. Ani druhý kostol nemal dlhého trvania, pretože potom, ako sa pátri presťahovali do nového kláštora, bola opustený a chátral. Aktuálna stavba pochádza z konca 14-teho storočia, no hneď po tom, ako ju roku 1446 dokončili, zrútila sa jej klenba. Ďalšie práce si vyžiadali tri roky.
Napriek všetkým týmto galibám patril chrám k významným milánskym aristokratickým kostolom a k poslednému odpočinku tu boli uložené kosti mnohých ctihodných občanov. Ak vám pohľad na Santa Maria del Carmine niečo silne pripomína, tak sa nemýlite. Podobne pôsobí milánsky Cimitero Monumentale, nesúci rovnaké staviteľské prvky. Je za tým architekt Carlo Maciachini, ktorý fasádu kostola roku 1880 takto prestaval. Kostol je navštevovaný hlavne anglicky hovoriacimi veriacimi, ktorí tu majú svoju farnosť a bohoslužby. Pomerne často sem ale prichádzajú aj študenti a ľudia, ktorí si potrebujú vymodliť urgentnú záležitosť. Všetko sa to točí okolo jednej z tunajších sošiek svätcov – sv. Espedita.
Tento v súčasnosti takmer zabudnutý svätec je totiž sprostredkovateľom urgentných prosieb. O jeho živote sa toho nevie skoro nič, len že zomrel okolo roku 300 niekde v dnešnom Turecku. Lenže, čo ľud nenašiel v kronikách, to si domyslel a dal toho dohromady dosť. Svätec vraj umrel násilnou smrťou mučeníka a bol vraj súčasníkom sv. Filomény. Svoju kariéru začal ako veliteľ rímskych légií, potom sa obráti na kresťanskú vieru a zasvätil svoj život Bohu. Takýto ľudia mali v tých časoch štatisticky dosť vysokú úmrtnosť spôsobenú cudzou rukou, a to je aj prípad úbohého Espedita. Niektorí historici o jeho existencii pochybujú, oponovať by im ale mohli jeho početní fanúšikovia a fakt, že aj jeho milánska socha je bohato ozdobená medailónmi vďaky za vyslyšané prosby. Ďalšiu sochu nájdete tiež v Kostole San Nicolao, ktorého je spolupatrónom. V Miláne by jedna nestačila.
Meno “Espedito” evokuje rýchlosť, a preto sa k jeho soche chodia modliť na poslednú chvíľu najmä prokrastinujúci študenti, ako aj všetci tí, čo nemajú nikdy čas, teda Milánčania. Mučeník je zobrazovaný v odeve rímskeho vojaka s vystretou rukou, v ktorej zviera kríž s nápisom “hodie” – dnes, čo by mal byť plus-mínus termín realizácie vyslyšanej prosby. Je považovaný za patróna obchodníkov, moreplavcov, študentov, no vraj tiež programátorov a hackerov (s ktorými mal za svojho života určite bohaté skúsenosti). Veľmi nápomocný je v riešení akútnych problémov, či zúfalých a bezvýchodiskových situácií. Tak sa márne pokúšam prísť na to, prečo jeho sochy ešte nestoja na každom rohu.
Najnovšie komentáre