Codogno

Úprimne, do 21. februára tohto roku sme o existencii tohto mestečka, ktoré za za pár dní stalo epicentrom Talianska, vôbec netušili. A asi by sme sa sem ani nevybrali, nebyť koronavírusu. No boli sme, a tak o tom teraz píšem.

Ani Rimania ani Viscontiovci nepreslávili počas storočí toto miesto v oblasti Bassa Lodigiana na juh od Milána tak, ako tridsiatnik Mattia Maestri. A to nespravil nič iné, len ochorel. Žiaľ, na kronavírus. 21. februára sa zapísal do talianskych dejín ako prvý diagnostikovaný prípad domácej nákazy. Dnes sme už starší, múdrejší a neveríme na čínske rozprávky. Vieme, že vírus koloval v Taliansku dávno predtým, pretože o tom svedčia napr. vzorky krvi dobrovoľných darcov, ktoré už začiatkom roka obsahovali protilátky na covid. Tak si predstavte, kedy to muselo vypuknúť na druhej strane planéty… Lenže dejiny nemajú tlačítko „reset“, a tak je to takto. Mattia bol No.1 a jeho koronavírusový primát mu už nikto nevyfúkne. Pripomínajú mu ho jazvy na tvári, kolenách a temene hlavy. Koronavírus mu vzal otca, ktorý zomrel počas jeho hospitalizácie, a dal mu nového priateľa na celý život – doktora Bruna, ktorý nielenže ho vysekal z najhoršieho, ale dennodenne telefonoval jeho tehotnej manželke a dával jej silu a nádej.

Obráťme však list, pretože Codogno nie je len koronavírus. Toto mestečko so 16-tisíc obyvateľmi je podobné mnohým v jeho okolí. Aj počas bežných dní tu panuje vidiecky pokoj. Nízke domy s útulnými dvormi a kľukaté uličky navodzujú príjemnú atmosféru miesta, kde by ste sa azda pobrali stráviť roky zaslúženého dôchodku. Žiadny chaos a zhon. Presne na mieru človeka, kde to najdôležitejšie môžete obehnúť peši a po ceste prehodiť pár slov so susedmi a známymi.

Malému námestiu v centre dominuje farský kostol „San Biagio e Santa Maria Immacolata“ (sv. Blažeja a Nepoškvrnenej Panny Márie) zo šestnásteho storočia. Nájdeme tu aj niekoľko ďalších novších chrámov a malebné staviteľské odkazy z obdobia secesie, ktorú v Taliansku označujú ako „liberty“. História mesta však siaha až k Rimanom a prvý písomný odkaz na tunajšie osídlenie sa objavil roku 997 v papieroch rímskonemeckého cisára Otta III. Ako to už v dejepise chodí, územie išlo z ruky do ruky a vystriedalo sa tu množstvo panovníkov a majiteľov. Tunajší ľud sa tým nenechával priveľmi vyrušovať a sústredil sa na zveľaďovanie svojich zručností a charakterových vlastností. Rástli tu schopní obchodníci aj hospodári pestujúci dule – ovocie typické pre túto oblasť. Špekuluje sa, že práve strom duly – po taliansky „cotogno“ – dal mestu jeho meno. Alebo to bolo naopak. Miestni ho majú aj vo svojom erbe spolu s piačentínskou vlčicou. Keď totiž Codogno ešte nebolo mestom, kúpili si tunajší obchodníci pričlenenie k neďalekej Piacenze, aby sa dostali k voľnejšiemu a väčšiemu trhu. Z vďaky si vzali do znaku aj ich vlčicu a pre istotu ju uviazali o svoj strom. Patrónom mesta je sv. Blažej.

Codogno preslávila produkcia mliečnych výrobkov. Práve tu vznikla prvá fabrika v mliekarenskom sektore „Zazzera“, neskôr premenovaná na „Polenghi Lombardo“. Mlieko, syry a iné produkty vyvážali codoňčania po rieke Pád až do Benátok. V oblasti sa vyrábal tiež hodváb a ľanové tkaniny. Koronavírus nebol jedinou epidémiou, ktorá poznačila toto mesto. Roku 1639 ho okupovali nemeckí žoldnieri „lancknechti“, ktorí okrem nadvlády priniesli aj mor. Veľa miestnych nákaze podľahlo a počet obyvateľov sa znížil na pätinu. Aj tak sa ale dokázali opäť postaviť na nohy a zabezpečiť rozkvet oblasti aj svojho mesta, ktoré sa postupne prepracovalo k titulu kráľovskej obce. Svoj štandard si udržalo až do rokov ekonomického boomu v dvadsiatom storočí, keď bolo čo do počtu obyvateľov štvrtým najväčším mestom provincie – po Miláne, Monze a Lodi.

Prečo by ste mali do Codogna zájsť? Určite nasať nefalšovanú atmosféru vidieckeho mesta Pádskej nížiny, ale aj ochutnať tunajšiu špecialitu – biscotto di Codogno. Ide o ľahkú krehkú piškótku vyrobenú z prvotriednych surovín podľa stáročného receptu. Originál nájdete v cukrárni Premiata Pasticceria Cornali na Via Roma. Ide tam pšeničná múka, cukor, maslo, škrobová múka, vajcia, kokos, vanilka a prášok do pečiva. Pomer ingrediencii je, samozrejme, tajný.

My sme sa do Codogna nevybrali náhodou. 25. mája sa tu totiž začala krásna iniciatíva akrobatickej jednotky talianskych vzdušných síl “Frecce Tricolori”. Preletom nad touto oblasťou odštartovali týždňovú misiu, ktorej cieľom bolo postupne preletieť nad celým územím krajiny a vzdať hold jej obyvateľom, ich sile a vytrvalosti, obetavosti a solidarite v časoch epidémie. “Frecce Tricolori” sa predstavili vo všetkých talianskych regiónoch a svoje turné ukončili v Ríme 2. júna na Sviatok republiky.

Aj my sme chceli byť tam, kde sa všetko začalo. Od 21. februára, keď v miestnej nemocnici tvrdohlavá lekárka Annalisa Malara objavila prvého talianskeho pacienta s koronavírusom, stalo sa toto miesto na pár týždňov epicentrom diania a symbolom pandémie. Všetky správy sa začínali zábermi jeho pustých ulíc premenených na červenú zónu a policajných blokád na príjazdových cestách. Za krátky čas sme si mohli to, čo zažívali tunajší ľudia a čo sme si nevedeli ani predstaviť – izoláciu, neistotu, samotu, strach – vyskúšať na vlastnej koži v celoštátnom rozmere.

Čo sme tu dnes našli? Malebné živé mestečko vracajúce sa do normálu, ukrývajúce po povrchom čerstvé jazvy prežitého utrpenia, ktoré si tunajší ľudia ponesú dlho vo svojom vnútri. Zároveň však aj odhodlanie ísť napriek všetkému ďalej, ktoré ma Codogno od nepamäti pevne zapísané vo svojej DNA.