Sme doma. Už dva mesiace, no stále sa na to nedá zvyknúť. Každý večer si hovorím, že keď sa ráno zobudím, bude opäť všetko normálne a uplynulý čas prežitý v karanténe bol len akýmsi pomýleným módom v paralelnej realite. Šance, že sa tak stane, sú síce stále hmlistejšie, ale vraj sa čoskoro vrátime do „novej normality“. Vôbec to neznie dobre, napriek tomu sa tešíme. Veď aj bude na čo.

Rúška a dezinfekčné gély sa stanú na dlhý čas povinnou výbavou každého zodpovedného občana, a ak k tomu pridáte rukavice, máte bod navyše. Dobrou správou je, že certifikované rúška už dostať takmer všade, zlé správy sú tri – že cena nie je práve optimálna (5 jednorazových rúšok za 4 euro, mesačný náklad 4-člennej rodiny okolo 250 euro), že pri teplotách 40 stupňov, ktoré nás zakrátko čakajú, je nosenie rúšky jednoducho neznesiteľné, a že použité ochranné pomôcky ako nerecyklovateľný a potenciálne nebezpečný odpad ešte viac zaťažia životné prostredie . Ďalšou komplikáciou bežného života budú naďalej dlhé rady pred obchodmi. V Miláne sa síce špekuluje o predĺžení otváracích hodín, no aj tak sa tomu nevyhneme. Skúšobne sú už otvorené obchody s oblečením pre deti. Niekto na ústrednom výbore totiž vypátral, že deti rastú a väčšinou dosť rýchlo. Čo znamená, že oblečenie a obuv z minulého roka už nezodpovedá ich potrebám, no a dva mesiace strávené v tričku po mame a protišmykových ponožkách z Lidla by mohli mať neblahé následky na ich zraniteľnú psychiku.

Asi najväčším problémom, ktorý budú musieť kompetetné miesta vyriešiť, je hromadná doprava. Tá denne len v tomto meste prepravila cca 1. 400,000 pasažierov. Cestujúci na trajektórii z bodu A do bodu B dýchajú, kašľú, potia sa, obchytkávajú držiaky a inak nevhodne rozosievajú svoj biologický materiál. To musí jednoducho skončiť. Jeden až dvojmetrová vzdialenosť je mantra, ktorá nám pomôže vymaniť sa z pazúrov koronavírusu. Ale rozložiť takmer pol druha milióna ľudí v bezpečných rozostupoch do metra, autobusov a električiek ani pri najlepšej vôli nejde. Vraj teda pomôže flexibilný pracovný čas, home-office… Stále málo. Tele-trasport je nateraz v nedohľadne, rovnako ako nová vakcína, a tak už starosta mesta kreslí nové cyklotrasy a agituje za eko-mobilitu. Greta Thunberg síce dvíha súhlasný palec, ale teraz úprimne – po dvoch mesiacoch v nútenej karanténe, keď najnamáhavejšu fyzicku aktivitu predstavovala prechádzka do 200 metrov vzdialeného supermarketu a vynáška smetí, kto sa cíti na to, aby si každý deň strihol 10 km na bicykli do práce a späť? Keďže sa hovorí o tom, že vstup do prostriedkov mhd má byť regulovaný, a teda reálne hrozí, že sa dovnútra nedostanete, mnohí stavia na istotu a nasadnú do auta. Bye bye, čistý vzduch…

Čoraz viac sa skloňuje aj slovíčko „aplikácia“. Mobilná apka pre smartfóny, by mala monitorovať náš pohyb a vyvarovať nás pred potenciálnou nákazou. Vláda už ju vybrala. Nikto ju nevidel a nikto nevie, ako bude fungovať. Jediné, čo vieme, že sa bude volať „Immuni“ (imúnni). Ťažko povedať prečo. Bude prísne dobrovoľná a anonymná, ako kážu pravidlá modernej demokracie a zákony o ochrane súkromia. Lebo veď, keď už sme za pár virtuálnych bodov rozdali všetky svoje osobné údaje stovkám komerčných služieb a sociálnych sietí od obchodov až po hry na internete, prečo by sme ich mali uvádzať ešte aj v záujme vlastného zdravia? Obdobie nútenej karantény síce naučilo mnohých penzistov efektívne(-jšie) využívať moderné technológie, niekde je však cesta stále zarúbaná. Nech by bola aplikácia aká vymakaná, stovky, ak nie tisíce ľudí – vrátane mojich svokrovcov -, si ju nestiahnu. Ešte stále majú tlačítkové telefóny.

Hoci kontúry nových opatrení prenikajú na verejnosť len zťažka, isté už je, že nie všetky prevádzky budú otvorené hneď a zaraz. Zelenú dostane v prvom rade výroba, obchody s výnimkou nákupných centier a úrady. Pri tom poslednom platí: keď nemusíte, tak do práce nechoďte a z režimu home-office sa neprepínajte. Teoreticky by mohli byť otvorené aj outlety a konečne tiež lokálne trhy. Zlé jazyky tvrdia, že ku kaderníkovi sa dostaneme asi okolo roku 2023, v prípade, že budeme mať známosti, veľa šťastia a ešte nejaké vlasy… Reštaurácie, bary a puby budú v prvom štádiu tabu, no a diskotéky alebo plavárne prídu na rad, až keď si už nikto nebude pamätať ich presnú funkciu. Majitelia stravovacích zariadení sa povinne vyzbrojili meracím pásmom, lebo vzdialenosť stolov a stoličiek bude predpísaná na centimetre. Ako to jednotlivé prevádzky prežijú, je záhadou. V Ríme vymysleli štedrý plán pôžičiek a všelijakých bonusov, škoda len, že ambiciózne vyzerá len na papieri.

Parky a mestská zeleň ostanú ešte nejaký ten deň pod kľúčom. Povolené budú návštevy príbuzenstva, voľný pohyb na verejných priestranstvách, no cestovanie z regiónu do regiónu zatiaľ nie. Obyvateľstvo konečne dostane šancu nadýchať sa čerstvého vzduchu a popreťahovať si stuhnuté svalstvo, no to bude asi tak všetko. Aby prechod nás prechod do normálu príliš nešokoval, obchody sa otvoria až okolo 11. mája. Čo bude nasledovať ďalej, bude vo veľkej miere záležať aj od stúpajúcich alebo klesajúcich koronavírusových kriviek.

Táto doba sa do dejín talianskeho školstva zapíše aj ako jediný rok, keď nikto neprepadol. Žiaci a študenti išli tu, v Lombardii, do školy naposledy 21. februára. Šikovnejšie pani učiteľky a disciplinovanejšie deti zvládajú výučbu na diaľku. To si ale vyžaduje primerané technické vybavenie, dostatočne rýchle pripojenie a trpezlivého rodiča. Nie každý disponuje touto trojkombináciou, a tak bude úvod do nového školského roka zaťažkávajúcou skúškou pre žiakov aj vyučujúcich. Zložitejšiu situáciu majú maturanti. Podľa posledných informácií sa osobnému kontaktu nevyhnú, aj keď komisia bude zložená z veľkej časti z domácich profesorov, škola bude dezinfikovaná, študenti spôsobne rozostúpení a pero si treba doniesť z domu.

Čo však trápi taliansky národ najviac, je – aspoň podľa funkcionárov – futbal. Realita je síce úplne inde, lebo myšlienky na zelený trávnik a ušatú trofej vytesnil koronavírus, ale v tom naoko nezmyselnom nahánaní sa za loptou sa točia veľké peniaze. Vraj by sa teda hlavná súťaž mala dohrať v júli a Liga majstrov v auguste. No výborne, aspoň si aj komáre prídu na svoje. Samozrejme, bez asistencie publika, ktoré si trápenie hráčov v štyridsiatkach teplotách (vonkajších, nie telesných) budú môcť vychutnať v pohodlí domova. Futbalová Brescia sa už porúčala a s poďakovaním tento scenár odmietla. S tohtoročným výkonom sa aj tak zošmykla do nižsej súťaže. Dúfame, že športové kluby stačili investovať do kúpy rýchlotestov a zásobili sa dostatočným množstvom fľašiek na vitamínové nápoje. Nech si ich hráči nemusia požičiavať, ako bolo doteraz dobrým zvykom.

Zatiaľ sme ale stále doma. Z bytu sa nesmieme vzdialiť na viac ako 200 metrov, aj to len kvôli veľmi vážnemu dôvodu, medzi ktorý, našťastie, patrí aj venčenie psa a nákup. Nijaký jogging ani posedávanie na lavičke. Dodržiavanie pravidiel kontroluje polícia aj armáda, a tak patrí k povinnej výbave A4 s čestným prehlásením o motíve vychádzky. Počas sviatkov a pekných slnečných dní nás z oblohy sledovali tiež vrtuľníky a drony. Vraj kontrolujú aj spotreby energií a kvantitu odpadkov. Pokuty sa veľmi rôznia. Najnižšia sadzba je 260 euro, no sólobežec na pláži v Pescare, ktorý sa snažil uniknúť príslušníkovi v plnej zbroji, to mal za 4-tisícky. Asi sa osobitne prihliada na umelecký dojem či športový výkon.

Vypustiť by nás mali k 4. máju, vraj celoplošne. Niekde sú už čísla takmer v poriadku, klesá počet infikovaných aj chorých, a na druhej strane pribúda uzdravených. U nás to až tak ružovo nevyzerá. Prognostici vytvorili mapky a predpovedajú, že koronavírus v Lombardii vykape koncom júna. Presne 28. 6., hodinu a presné miesto neuvádzajú. Ostatné regióny sú na tom podstatne lepšie, na takej Sardínii či Sicílii sa táto chronta nedožije začiatku mája. V Neapole sa už včera nikto nenakazil. A ako sa báli, že im to tam dovlečú cezpoľní, ktorí v panike pred lock-downom utekali z Milána. V našom meste, kde denne pribúda od 100 do 300 infikovaných, sa utešujeme myšlienkou, že nákaza je menej agresívna. Menej ľudí vyžaduje hospitalizáciu, aj na JIS-kách a pohotovostiach si už zdravotníci vydýchli.

Čarovným slovíčkom je okrem vakcíny aj imunita. Mali by ju testovať najskôr u najohrozenejších skupín, ako sú lekári, sestry, záchranári či vodiči mhd. Protilátky si už mali teoreticky vybudovať ľudia, ktorí mali s nákazou čo-to dočinenia, no ako dlho ich ochránia, je otázne a asi aj veľmi individuálne. O koronavíruse toho vieme stále veľmi málo a on zatiaľ, potvora, ešte mutuje… Vyskytli sa u nás prípady , keď infikovaní ostali pozitívni vyše mesiaca, dnes média dokonca hovoria o 23-ročnej žene z Bologne, ktorá nosí vírus v sebe už 55 dní…

Možno by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že náš život si dal pauzu a aj preto som pôvodne som chcela tento článok nazvať „Milano stand-by“. Žiaľ, nie je to tak. Dobre vieme, že ani po uvoľnení režimu sa nič nevráti do stavu, ako bolo predtým. Počas tohto absurdného času sme si zarobili na pekné fóbie aj psychózy. Všetci sme prišli o dva mesiace normálneho života, mnohí tiež o prácu, podnikanie, plány a čo najhoršie – aj o svojich blízkych. Pred nami je ešte veľa neistoty, ťažkých skúšok a odriekaní. Miláno sa však už vyškriabalo zo všelijakých patálií, a tak dúfame, že to aj tentoraz zvládne a my s ním.