Pomerne často sa stáva, že fotografie historických či prírodných atrakcií neodrážajú ich reálny obraz. Bývajú všelijako retušované, upravené, dorobené, aby vyzerali krajšie a zaujímavejšie, než v skutočnosti sú. To v Cremone platí tak na polovicu. Žiadna snímka nezobrazuje toto mesto také, aké naozaj je.

Cremona je totiž naživo stokrát krajšia ako na ktorejkoľvek fotografii. Pri pohľade na dokonalé námestie Piazza Duomo na okamih stratíte reč. A Cremona tam len tak stojí, so svojim provinčným šarmom, akoby vám hovorila: „To čumíte, čo?“ Veru čumíme. Tak sa pridajte, ak chcete.

Aj keď ste už možno v Taliansku pobehali všeličo, toto mesto určite nenechá vaše turistické srdce chladným a cestovateľské oko suchým. Zachovalé a rozľahlé historické centrum, kde za každým rohom vykukne nejaká veža či vežička, či sladké torrone a mostarda, to je to, čo musíte zažiť tu a nikde inde – v malebnom mestečku vzdialenom hodinku cesty z Milána. Cremona je ale najmä synonymum hudby. Na husľovú mapu ju nadosmrti zapísal slávny Antonio Stradivari a umenie výroby sláčikových nástrojov je tu stále silné. Dedí sa z generácie na generáciu, čo neušlo pozornosti dám a pánov z UNESCO, ktorí roku 2012 zapísali tunajšie husliarske majstrovstvo do zoznamu nehmotného Svetového kultúrneho dedičstva.

Husliarske dielne nájdete takmer na každom kroku a môžete dokonca sledovať šikovné ruky domácich remeselníkov pri ich výrobe. Samozrejme, nebude to zadarmo. No čím je skupinka väčšia, tým je obnos za exkurziu nižší. Husliarske výrobne nájdete ľahko. Väčšina z nich má vitríny oblepené novinami, aby zabránili zvedavým pohľadom neplatiaceho publika. Fajnové husličky si môžete obzrieť tiež v Museo del Violino na Piazza Guglielmo Marconi 5. Budova vyzerá zvonku tak trochu ako architektonicky progresívne MNV, no vo svojom vnútri uchováva skutočné poklady. Návštevníkovi sa tu za 12 euro naskytne pohľad na päť storočí majstrovstva výroby sláčikových hudobných nástrojov a môže sa tu započúvať do ich harmonických tónov. Vtedy pochopíte, prečo sú stradivárky Ferrari medzi husľami.

O azda najznámejšom výrobcovi strunových nástrojov toho až tak veľa nevieme. Dokumenty zo Farnosti sv. Agáty v Cremone sú prvým hodnoverným dokumentom, ktorý hovorí, že sa sem presťahoval so svojou prvou manželkou. Antonio Stradivari sa však nestal vynikajúcim výrobcom huslí len tak zo dňa na deň. Nadviazal na dlhoročnú tradíciu a remeslu sa priúčal od malička v dielni úspešných majstrov. Aj svoje prvé nástroje stružlikal pod menom známejších producentov. Až po smrti významného husliara Nicolu Amatiho nastali pre Stadivariho zlaté časy. Už vtedy mal dobrú povesť a všetky významné objednávky zosnulého majstra prešli do jeho rúk. Našťastie mal Stradivari veľa detí, ktoré zdedili jeho šikovnosť, a tak ich zamestnal vo svojej manufaktúre. Sám nástroje zdokonaľoval, čo do tvaru, výberu dreva aj náterov. Odborníci sa dodnes nevedia zhodnúť na tom, čo im dávalo taký výnimočný zvuk. Na druhej strane sa meno Stradivari stalo časom legendou a cennou obchodnou značkou a mnohé nástroje neskoršej či súčasnej doby dosahujú rovnako kvalitné parametre za nižšiu cenu. Povráva sa tiež, že obdobie Stradivariho života bolo pre husliarov obzvlášť priaznivé, pretože klimatické podmienky v tzv. “malej dobe ľadovej” v rokoch 1645 až 1715 dali drevu tie najlepšie vlastnosti.

Stradivari používal na výrobu svojich huslí drevo z balkánskeho javora a na vrchnú časť červený smrek z údolia Val di Fiemme. Táto oblasť v regióne Trentino je dodnes najväčším dodávateľom dreva pre sláčikové nástroje a je označovaná ako “husľový les”. Preto viacerí milovníci klasickej hudby a excelentných nástrojov s hrôzou sledovali pohromu, ktorá miesto postihla v októbri 2018. Silná veterná smršť poskladala tisícky urastených stromov ako zápalky. Za jeden deň bolo zničených osem miliónov kubíkov dreva. Našťastie sa časť polámaných smrekov podarilo využiť a niečo z materiálu sa po dôkladnom ošetrení dostalo do husliarskych dielní.

Cremona však nie sú len husle. Aj bez tohoto artikla by bola stále mestom, kam jednoducho treba zájsť. Hlavne milovníci sladkostí si tu prídu na svoje. Jednou z tých, na ktoré má Cremona patent, je torrone. Vraj ho tu vyrobili roku 1441 pri príležitosti svadby vojvodu a milánskeho panovníka Francesca Sforzu e Bianky Maria Visconti asi v tajnej dohode s vtedajšími zubármi. Dnes už typickú regionálnu pochúťku pripravili cremonskí cukrári z medu, mandlí a vaječných bielkov a upravili ju do tvaru vysokánskej veže, ktorá dominuje ich mestu. Vydarila sa im tak dokonale, že sa hostia za ušami zalizovali a sladká vec sa začala vyrábať vo veľkom.

Torrone poznáme ako sladkosť, ktorá neodmysliteľne patrí k Vianociam, no v minulosti sa zvykol darovať vzácnym návštevám, obchodníkom a politikom, aby jeho jeho lahodná chuť pomohla vyjednať priaznivé dohody. Historické pramene tvrdia, že torrone sa v Cremone a okolí vyrábal už dávnejšie, ale legenda je vždy pridanou hodnotou, takže sa vznik cukrovinky interpretuje väčšinou takto. V súčasnosti sú v predaji dve jeho hlavné varianty – vláčna mäkká a tvrdšia, ktorá parádne otestuje kvalitu zubných výplní. V Taliansku však platí, čo kraj, to iné torrone, a tak ho nájdete aj s pistáciami, lieskovcami, arašidmi, oblátkami… v rôznych veľkostiach a tvaroch. V Cremone sa každoročne koná aj Festa del Torrone, zvyčajne v polovici novembra. Centrálne námestie vtedy ožije stánkami a sladký jarmok trvá niekoľko dní a sprevádza ho kultúrny program s historickou rekonštrukciou svadby Bianky Visconti s milánskym vojvodom.

Ak by vám mimoriadne sladké a ešte lepkavejšie torrone bolo málo, Cremona produkuje aj ďalšiu špecialitu. Volá sa mostarda a nie je to horčica. Ide o rozličné ovocie naložené v zmesi z medu a horčice a niekde aj muštu. V týchto končinách je to rozšírená ingrediencia na dochutenie vareného mäsa. No ak ju vytiahnete na grilovačke alebo ako doplnok k syrom, stopercentne tiež zabodujete.

To, že má Cremona takú dlhú tradíciu vo výrobe sladkostí a sláčikov je na prvý pohľad zrejmé, a aj vďaka tomu je taká nádherná. Tunajšie uličky sú plné historických obchodíkov s cukrovinkami a husliarskych dielničiek. Vývesné tabule na bottegách odkazujú na ich stáročnú históriu a ich interiér je exkurziou do časov koloniálov, v ktorých to voňalo čerstvo zomletou kávou, vanilkou a kakaom. Dnes je Cremona aj mestom cyklistov a kto tu nemá bicykel, ako keby neexistoval.

A teraz k tej veži. Domáci sú na svoje “torrazzo” nesmierne pyšní. Veď aj majú na čo. Stodvanásť a pol metrová murovaná veža je najvyššia svojho druhu v Taliansku a zrejme aj v Európe. Ak sa cítite dosť fit, aby ste zdolali vyše 500 schodov vedúcich na jej vrchol, odmenou vám bude nesmierna hrdosť na vlastnú kondičku a ešte krajší pohľad do široka i ďaleka. Na každom poschodí vo vnútri sa nachádza expozícia múzea hodín, takže lapanie po dychu môžete kamuflovať za záujem o umenie a historické atrefakty. Na úplnom vrchole je to trochu kontraindikované pre akrofobikov, teda tých, čo majú strach z výšok. Celý priestor chráni len solídne, no priehľadné pletivo, teda žiadne múriky.

Nevadí, aj z vonku je torrazzo hodné obdivu. Veď čo by to bola za jedna z najvyšších veží na svete, keby nemala jedny z najväčších hodín na svete? A veruže má. Priemer 8,20 metra, s rámom o dvadsať cm väčší. Teda o hodne viac ako oveľa slávnejší Big Ben. Na ciferníku sú vyobrazené znamenia zverokruhu a hodiny majú štyri ručičky, z ktorých jedna je dvojitá, takže ich narátate päť. Označujú rozličné astronomické javy, dokonca zatmenie slnka či mesiaca, jarnú a zimnú rovnodennosť a podobné vychytávky.

Z veže sa v apríli tohto roka ozývali nádherné zvuky huslí po vyľudnených uliciach. Japonská huslistka Lena Yokoyama, ktorá je už v Cremone doma, vzdala z najvyššej lokality poctu mestu postihnutého pandémiou. O niekoľko dní koncert zopakovala aj zo strechy tunajšej nemocnice interpretáciou skladby Ennia Morriconeho. Cremona bola totiž jedným z miest, ktoré na koronavírus doplatili najviac. Ak si chcete krátky, no veľmi emotívny záznam pozrieť, nech sa páči tu. Vreckovky nutné.

Celé hlavné námestie je úžasné. Trochu horšie na fotenie, lebo bez širokouhlého objektívu sa tam všetky tá koncentrovaná krása veľmi ťažko pomestí, ale voľným okom sa pokocháte do sýtosti. Priestoru dominuje katedrála s baptistériom. Začali ju stavať roku 1107. V tom období patrilo toto mesto k najrozvinutejším a najsilnejším v regióne. Silné zemetrasenie, ktoré postihlo severné Taliansko roku 1117 ale zničilo väčšinu stavby, a tak sa začalo od piky. Pri prácach na odstraňovaní trosiek objavili relikviu sv. Imeria, biskupa zo 6. storočia, ktorý je uctievaný tak v západnej katolíckej ako aj v ortodoxnej cirkvi. Imerio bol nadlho jediným patrónom mesta, až v 17. storočí k nemu pribudol domáci filantrop sv. Omobondo (kde na tie mená chodili?)

Katedrála je zasvätená Nanebovzatej Panne Márii, a tak, ako je pekná zvonku, je krásna aj zvnútra. Na fasáde bol použitý biely mramor z Carrary a červený veronský mramor. Nad vchodom tróni socha Panny Márie spolu s postavami patrónov mesta. Napravo nájdete tiež sochu Giovanniho Baldesia, ktorý sa zaslúžil o to, že sa Cermona stala slobodným mestom. Nepáčilo sa mu, že mesto musí každoročne odovzdávať Henrichovi IV. ťažkú päťkilovú guľu z rýdzeho zlata ako daň Svätej Ríši Rímskej, a tak vyzval panovníka na súboj. Giovanni vyhral a Henrich IV. prišiel nadobro o guľu. Baldesia je s ňou odvtedy na každom obrázku a do mestského erbu sa dostala aspoň jeho ruka, zvierajúca túto vzácnu trofej. To keby ste sa pýtali, prečo vyzerá tak čudne.

Ako bonus na záver ponúka Cremona ešte jeden primát. Meno Ferrante Aporti asi mnohým veľa nehovorí a pritom by mu väčšina zamestnaných matiek i otcov mala za čo ďakovať. Ide totiž o priekopníka detskej pegagogiky a zakladateľa prvej materskej škôlky. Vznikla v Cremone a bola spoplatnená. Vzápätí po nej ale otvoril Aporti aj druhú pre ratolesti chudobnejších rodín. Navštevovali ju deti od troch do šiestich rokov, ktoré boli takto uchránené od nástrah ulice a získali tu kvalitné predškolské vzdelanie a návyky.

A ešte jedno meno by sme si mali v Cremone zapamätať. Volá sa Elena Pagliarini a jej fotka obletela celý svet. No aj tak by ste ju na ulici nespoznali. Na tom zábere je totiž celá zahalená do ochranných plášťov, rukavíc a rúška, vyčerpaná únavou spí na improvizovanom vankúši pod klávesnicou počítača na konci náročnej služby, keď tam zúrilo to peklo. Nejde ani tak o to meno, ako o tú službu a poslanie, ktorého cena je mnohokrát vyššia než akékoľvek vyšperkované husle z 18. storočia.

V mestečku toho nájdete oveľa viac, čo poteší vaše zmysly od zraku až po chuť. Cremona leží už veľmi blízko hraníc s regiónom Emilia-Romagna, ktorý je nepísaným centrom najlepšej talianskej gastronómie a je to tu poznať. Ale niečo musí človek objaviť aj sám, aby mal z toho potom väčšiu radosť. Dúfame, že sa vám to čoskoro podarí. A nechoďte v pondelok, lebo to je takmer všetko (vrátane väčšiny obchodov) zavreté.