Že v Miláne možno natrafiť na všeličo, to ste už asi z mnohých príspevkoch pochopili. Niektoré z miestnych kuriozít však rozhodne stoja za pozornosť a ak budete mať cestu okolo, rozhodne by ste si ich nemali nechať ujsť. Zvlášť, keď ich môžete obdivovať úplne zadarmo.
Socha z dvadsaťcentovky
Futuristická plastika s jednoduchým a zrozumiteľným názvom “Forme uniche nella continuità nello spazio”, čo po slovensky znamená “Jedinečné formy priestorovej kontinuity” rozhodne nie je soškou na každý nočný stolík. Taliani sa s ňou ale stretávajú každenne, a to nemusia ani loziť do múzea. Nachádza sa totiž na rubovej strane dvadsaťcentovky. Autor diela, Umberto Boccioni, sa pritom prioritne nevenoval sochárstvu. Predtým, než sa naplno oddal maľbe, zhotovil len štyri figurálne diela. Spomínaná plastika bola dokonca prvá a hneď urobila dieru do sveta! Európskych peňazí sa ale autor nedožil, lebo zomrel dávno pred ich zavedením roku 1916.
Originál plastika bola vyrobená zo sadry a po umelcovej smrti vzniklo niekoľko bronzových kopií. Jednu z nich z roku 1949 nájdete v milánskom múzeu Novecento po boku gotickej katedrály. Určite si pamätáte, že sa sem dostanete zadarmo každú prvú nedeľu v mesiaci a každý druhý a štvrtý utorok od 14.00.
Domčeky pre trpaslíkov
Na Via Lepanto v štvrti Maggiolina neďaleko milánskej hlavnej stanice môžete naraziť na raritné obydlia, ktoré akoby vystúpili z rozprávky o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. V skutočnosti ide o kuriózny projekt mestskej zástavby od architekta Maria Cavallého. Domčeky tu postavili v roku 1946 a pôvodne ich bolo dvanásť. Mali tvar pologule silne pripomínajúci eskymácke iglú a dva dokonca podobu hríba, konkrétne muchotrávky červenej. Žiaľ, potomok extravagantného staviteľa nemal veľký zmysel pre podobné výstrelky a v šesdesiatych rokoch dal niekoľko príbytkov zbúrať. Dnes sa ich zachovalo osem, aj keď väčšina z nich prešla rekonštrukciou. Interiér pozostáva zo suterénu a nadzemného podlažia a okrem kuchynky a kúpelne má dve izby. Hoci sú domčeky naozaj miniatúrne a nezvyčajne tvarované, vraj sa v nich býva dobre.
Falošný chór
Milánčania boli odjakživa známi tým, že ich nijaký problém hneď tak nezaskočí a s ťažkosťami sa vedeli vždy originálne vysporiadať. Dôkazom toho môže byť Kostol Santa Maria presso San Satiro nachádzajúci sa na centrálnej Via Torino. Zvonku nenápadný chrám ukrýva vnútri skutočnú raritu. Renesančný staviteľ Donato Bramante ho zamýšľal vybudovať v tvare kríža, no na takýto projekt nebolo dosť miesta. Popasoval sa s tým svojsky. Čo nebolo možné postaviť, jednoducho domaľoval. A to tak dokonale, že pri vstupe do kostola máte naozaj pocit, že presbytérium má majestátne rozmery. Ide však len o optickú ilúziu. Keď sa postupne približujete k oltáru, zistíte, že je to len majstrovsky pomaľovaná stena a celý priestor nemeria ani meter.
Plameniaky, ktoré zdedili vilu
Neďaleko námestia Porta Venezia v centre mesta stojí pekná secesná vilka. Vlastnil ju Romeo Invernizzi, majetný milánsky podnikateľ, ktorého meno môžete dodnes čítať na obaloch mliečnych výrobkov. Invernizzi mal veľkú slabosť pre exotické vtáctvo, konkrétne plameniaky. V roku 1980 si preto nechal dopraviť z Afriky a Čile dvanásť exemplárov ružových operencov a v záhrade svojho domu pre ne vybudoval parčík s magnóliami a umelým jazierkom. O kŕdeľ sa príkladne staral, a keď sa vtáky premnožili, daroval niekoľko kusov do zoologickej záhrady na severe Talianska.
Invernizzi nemal potomkov, no do svojej poslednej vôle zahrnul milované plameniaky. Budúcich majiteľov nehnuteľnosti zaviazal postarať sa o pokojný život a budúcnosť ružových operencov. A tak, hoci vila za čas vystriedala niekoľko majiteľov, plameniaky v jej záhrade žijú nerušene dodnes. Darí sa im pomerne dobre, keďže niektoré z nich už majú vyše 25 rokov.
Dom 770
Podobných domov ako je ten na Via Poerio 35 v Miláne, je na svete okolo pätnásť a všetky sú takmer identické. Volajú ich „domy 770“ a ich história siaha do roku 1945, keď istá americká židovská rodina zakúpila budovu v newyorskej štvrti Brooklyn a poskytla ju ako útočisko rabínovi Yosephovi Yitzchak Schneersonovi, ktorý sa sem uchýlil na úteku z Európy pred nacistami. Stavba dodnes stojí na Eastern Parkway č. 770 (odtiaľ názov „dom 770“) a po rabínovej smrti sa stala centrom štúdia ortodoxného judaizmu. Ako sa hnutie šírilo po USA a neskôr aj do iných častí sveta, stavali si jeho prívrženci rovnaké domy, aby sa na prvý pohľad odlíšili. Môžete na ne natrafiť napr. v Los Angeles, Jeruzaleme, Melbourne, Buenos Aires alebo v Montreale. Milánsky „Dom 770“ je jediným v západnej Európe. Milánčania nazývajú stavbu aj „holandský dom“ pre prvky príbuzné architektúre tejto krajiny.
Fasáda s ľudským uchom
V milánskom dialekte „Cà dell’oreggia“, teda Dom s uchom nájdu návštevníci na Via Serbelloni neďaleko zastávky metra Palestro. Za svoje meno vďačí veľkej bronzovej ušnici na fasáde. Hoci vyzerá bizardne, v skutočnosti ide o jeden z vôbec prvých domácich telefónov. Aparát je dnes už nefunkčný, ale traduje sa, že keď do veľkého ucha zašepkáte svoje želanie, určite sa vám vyplní.
Kurióznych miest je v Miláne ešte oveľa viac. takže ak vás na vašich cestách baví objavovať a poznávať nezvyčajné miesta, čoskoro sa môžete tešiť na pokračovanie.
(Príspevok bol napísaný pre on-line magazín Dromedár.)
Najnovšie komentáre