Toto mesto je plné kuriozít, záhad a unikátnych miest. Bežný fast-turista zaneprázdnený selfie tyčou a sezónnymi výpredajmi ich ľahko prehliadne. Vy nie. Niekoľko zaujímavostí som vám už predstavila v minuloročnom článku. Dnes sa k téme vraciam a mám taký dojem, že to nie je poslednýkrát. Miláno totiž nikdy neprestane prekvapovať.
Hrob ženy, ktorá nežila
Jedno z najväčších milánskych tajomstiev ukrýval hrob na Cimitero Maggiore. Podľa oficiálnych údajov tu bola pochovaná Maria Maggi de Magistris. Či takáto osoba vôbec niekedy existovala, jasné nie je. Pravdou je, že v hrobke odpočívali dlhé roky ostatky jednej z najznámejších a najmilovanejších žien Južnej Ameriky – Evity Perón.
Evita zomrela pred 68 rokmi 26. júla ako tridsaťtriročná a jej manžel, argentínsky prezident Juan Domingo Perón, vystavil jej telo v sklenej rakve, aby sa s ňou národ poslednýkrát rozlúčil. Trinásť dní prúdil dav prívržencov, obdivovateľov a zronených Argentínčanov k jej rakve. Potom dal prezident ostatky zabalzamovať, aby telo ostalo nedotknuté rovnako ako pamiatka milovanej ženy.
V septembri 1955 však udalosti v krajine nabrali neželaný spád a Perón sa uchýlil do Paraguaya. Evitine ostatky putovali z miesta na miesto, pretože vtedajšia garnitúra nechcela, aby sa pre ľudí stali objektom kultu. Napokon roku 1957 rozhodol prezident Pedro Aramburu, že telo treba pochovať. Na radu dvoch kňazov ho dal previezť do Európy a uložiť do hrobu v Miláne pod cudzou identitou 13. mája 1957.
Roku 1971 sa do Milána dostavil muž z Argentíny so žiadosťou o exhumáciu pozostatkov svojej sestry Marie Maggi. Išlo o jedného z prívržencov Juana Peróna, ktorí uniesli Arambura a pod hrozbou smrti z neho vymámili informácie o mieste Evitinho hrobu. V cukrárenskej dodávke potom previezli rakvu s ostatkami do Španielska, kde sa Perón medzitým uchýlil a po tretíkrát oženil. Telo však už nebolo v najlepšom stave, dokonca mu chýbal prst, pretože prepravcovia sa chceli uistiť, že ide naozaj o Evitu a dali porovnať odtlačky.
Ostatky ostali na čas v Madride, aby napokon spočinuli v rodinnej hrobke na cintoríne Recoleta v Buenos Aires. Milánsky “pobyt” Evity Duarte Perón na Cimitero Maggiore pripomína už len nenápadný pamätník.
Ukradnutá fontána
Fontána na Piazza Castello nemá nijaké zvláštne meno. Je to jednoducho Fontana di Piazza Castello a v Miláne ju nikto nenazve inak ako “La turta di spus” (v dialekte “svadobná torta”) pre jej charakteristický tvar . Nejde o monument s dlhou históriou, ale aj tak má svoj kuriózny príbeh.
Bola zhotovená roku 1936 ako dočasná inštalácia pri príležitosti Mussoliniho návštevy, no domácim sa zapáčila, a tak na námestí pred hradbami ostala stáť natrvalo. Obľúbili si ju aj turisti, pretože sa na fotografiách krásne vynímala spolu so vstupnou vežou Castello Sforzesco. Ešte impozantnejšie pôsobila v noci s osvetlením, ktoré pohaslo len vo vojnových časoch.
Počas stavby milánskeho metra museli fontánu rozmontovať a uložili ju do jedného z komunálnych skladísk. Ľud bez internetu ale netušil, kam sa podela a keďže sa Miláno i celá krajina práve otriasali v korupčných škandáloch, začali sa šíriť reči, že si ju dal odmontovať a doviezť do svojho exilu v Tunisku Bettino Craxi. Politik sa uchýlil do Hammametu, aby sa vyhol súdnym procesom a dobre informované zdroje vraj videli monumentálnu milánsku fontánu v záhrade jeho vily. Táto metropolitná legenda sa rozplynula, keď roku 2000 fontánu oprášili, zrekonštruovali a postavili opäť na pôvodné miesto, kde ju môžete vidieť dodnes
Pohrebné električky
Dnes sú už len dávnou spomienkou, no kedysi premávali po Miláne pohrebné električky. Nešlo o nijaký špeciálny vynález, podobná služba fungovala aj v iných európskych mestách a tiež v Spojených štátoch. V Miláne to bolo na prelome 19. a 20. storočia. So zriadením nového cintorína – Cimitero Maggiore, ktorý bol pre väčšinu obyvateľov od ruky – bolo treba vymyslieť systém, ako sem dopraviť telo zosnulého so smútiacou rodinou bez toho, aby sa tvorili dlhé procesie po celom meste. Radnica teda promptne zriadila osobitnú električkovú linku. Pre tento účel dali vyrobiť špeciálne vozne čiernej farby, ktoré mali vysoký štandard – zamatom obtiahnuté tapacírované sedadlá, nepriehľadné okná, klimatizáciu aj ventiláciu – ktorý trúchliacim umožnil pohodlne a dôstojne odprevadiť svojho blízkeho na miesto posledného odpočinku.
Samozrejme, tieto električky mali aj samostatné zastávky, lepšie povedané stanice. Aj tie boli veľmi elegantné. Prvá stála na Via Bramante a druhá vznikla neskôr za španielskymi múrmi pri Porta Romana.
V prvých desaťročiach bola služba pohrebných električiek veľmi využívaná. S rozvojom automobilovej dopravy ale stratila význam a postupne zanikla. Dnes sú na mieste pôvodnej stanice na Porta Romana denné termálne kúpele. Jeden vozeň električky stále stojí na ich nádvorí a bol prekvalifikovaný na bio-saunu.
More Milánčanov
Miláno má vraj jednu chybu – nemá more. Je to ale len polovičná pravda. Riviéra Milánčanov je už dobrých pár rokov na pobreží Jadranského mora. Pomýliť si to nemôžete, miesto nesie meno Milano Marittima, teda “Prímorské Miláno”. Kedysi to tu bola nehostinná oblasť, plná komárov a dokonca malárie. To, že sa vypracovala na moderné letovisko, je zásluha najmä Milánčanov. Roku 1907 sa radnica v Cervii dohodla s bohatou milánskou firmou Maffei, že na opustenom a zanedbanom pobreží postaví nové rekreačné štruktúry a investuje tak do rozvoja turistického ruchu. Slovo dalo slovo a onedlho tu vyrástli nové vily, parky a záhrady.
Nešlo o nijakú divokú stavbu, Milano Marittima mala krásny architektonický plán, ktorého cieľom bolo vybudovať malebné mesto v štýle záhrady. Vilky v secesnom štýle sa strácali v tieni pínií a všetko voňalo morom a novotou. Žiaľ, dobre rozbehnutý projekt prerušili svetové vojenské konflikty. O pár rokov sa však turizmus znovu nakopol, secesné vilky vystriedali výškové hotely, a toto miesto sa stalo vychytenou destináciou (nielen) Milánčanov. Je tomu tak dodnes a niektorí tu trávia svoje dovolenky už celé desaťročia. Preto Miláno nie je celkom bez mora, jeho pobrežie sa nachádza len o nejakých 300 km ďalej
Milánsky hrad v Moskve
Zo série “Miláno je plné prekvapení” je tiež história moskovského kremľa. Vedeli ste, že jeho stavitelia sa inšpirovali milánskou pevnosťou Castello Sforzesco? Ak máte pri pohľade na červené múry v srdci Moskvy pocit, že ste niečo podobné už niekedy niekde videli, nejde o déjà vu ani očný klam. Cár Ivan III., ktorý sa rozhodol pevnosť prestavať na svoj obraz, si do krajiny zavolal popredných staviteľov z Talianska. Dlhý múr i slávnu Spasskú vežu navrhol taliansky staviteľ Pietro Solari po vzore milánskych hradieb a Torre Filarete. Stavba bola realizovaná v duchu talianskej renesancie z červených tehál, ktoré dali meno aj tunajšiemu námestiu.
Pred úspešnou ruskou kariérou pôsobil Pietro Solari ako pomocník svojho otca a brata pri stavbe viacerých milánskych kostolov, napr. Santa Maria del Carmine, l’Incoronata a San Pietro v Gessate. V Rusku bol známy pod menom Пётр Антонин Фрязин.
Banány spred katedrály
Milánčanom, ktorým sa po návrate z dovolenky cnie po palmových promenádach, stačí zájsť do centra mesta. Pohľad na šíre azúrové more síce nič nenahradí, no exotické palmy a banánovníky máme aj tu. A ako inak, s príbehom : Na Piazza Duomo je malý zelený ostrovček, ktorý každé tri roky zmení vzhľad. Štedrý sponzor v spolupráci s prestížnym záhradným architektom zvolia stromy, kroviny a kvety, ktoré by vhodne doplnili a pozdvihli krásu výnimočného priestranstva pred gotickou katedrálou. Roku 2017 pripadla táto česť americkému kávovému reťazcu Starbucks. Páni od frappuccina zverili realizáciu projektu milánskemu architektovi Marcovi Bayovi a dali mu voľnú ruku. Keď však na námestí začali vyrastať banánovníky a exotické palmy, mnohí Milánčania tento netradičný zámer kritizovali ako nepatričný a odporujúci tradícii.
Tvorca projektu sa ale nedal a vytiahol dobové fotografie z konca 19. a začiatku storočia, na ktorej sa vynímajú exotické dreviny. Napokon, stačí sa pozrieť do milánskych dvorov a záhrad – paliem i banánovníkov je tam viac ako hojne. Ako to už väčšinou chodí, teplomilné rastliny sa zakrátko stali obľúbeným objektom fotografov a turistov, a dnes sa nad nimi už pozastaví len málokto. Projekt nevšednej výsadby bol s malými zmenami dokonca predĺžený o ďalšie tri roky. Počas tohto leta k nim pribudla aj malá terasa neďalekého baru s exotickou zeleňou.
Kostoly-dvojičky?
Alebo kostol s dvojitou fasádou? Ani jedno, ani druhé. Santa Maria Incoronata na Corso Garibaldi sú dva kostoly s rovnakou fasádou, oba z 15. storočia, no jeden je starší ako druhý. Ich história je spojená s panovníkom Francescom Sforzom a jeho manželkou Biancou Mariou Visconti. Prvý (naľavo) bol dokončený pri príležitosti korunovácie Sforzu, a preto sa nazýva “Incoronata“.
Zlé jazyky však tvrdili, že manželstvo Sforza-Viconti nie je šťastné a už vôbec nie verné. Keďže v tých časoch ešte nefungovali bulvárne plátky ani televízia, kde by Bianca Maria mohla obhájiť pevnosť svojho zväzku, dala ako symbol vernosti a nerozlúčiteľnosti manželstva postaviť druhý, navlas podobný kostol pevne spojený s prvým. Hovorí sa, že išlo o mimoriadne inteligentnú ženu so zmyslom pre diplomaciu a svojmu mužovi bola nielen dobrou manželkou, ale aj užitočnou radkyňou v politických záležitostiach.
Verejný záchod alebo denný hotel?
Aj keď funkcia by napovedala to prvé a názov zas evokuje druhú možnosť, “albergo diurno” je niečo iné. V prvom rade časť minulosti, ktorá sa vytráca a neprávom zapadá prachom.
Začiatkom minulého storočia, keď bol záchod a umývadlo s tečúcou vodou v mnohých domácnostiach nedosiahnuteľným luxusom, priniesol scestovaný bolonský podnikateľ Cleopatro Cobianchi do Talianska projekt denných hotelov. Išlo o štruktúru podzemných kúpeľov, ktoré mali predovšetkým hygienickú funkciu, no združovali aj veľa ďalších doplnkových služieb. Ich klientmi boli nielen cestujúci, ale aj obyvatelia mesta, ktorí sa chceli vykúpať či využiť služby holiča alebo pedikéra. Na tomto mieste, ktoré môžeme prirovnať tak trochu k dnešným wellness centrám, sa muži aj ženy stretávali, aby si dopriali osvieženie a relax.
Okrem kaderníctiev a kúpeľov tu boli aj verejné telefóny, požičovňa dáždnikov, žehliarne a práčovne, úschovne batožín, predajne lístkov a veľa ďalšieho. Aj keď sa nachádzali v podzemí, ich interiér bol precízne a luxusne prepracovaný v štýle art deco (v Taliansku štýl liberty) s nalešteným drevom, mramorovými dlážkami, vitrážami a mozaikami. S modernizáciou bývania i cestovania však význam týchto štruktúr postupne upadal a viaceré z nich, žiaľ, zanikli. V Miláne ich pozostatky môžete nájsť v samotnom centre na Piazza Duomo (Albergo Diurno Cobianchi) a pri vchode do metra na Piazza Venezia (Albergo Diurno Venezia).
Najnovšie komentáre